Váš príbeh
Nie každý krok do neznáma znamená výhru. V prípade výberu šteniatka sú podrobné informácie o mieste chovu a rodičoch viac než potrebné - podvodníkov je dnes totiž priveľa už aj v "psíčkarine". Ziskuchtiví jedinci zneužívajú jednak samotné zvieratá a na druhej strane nevedomých kupujúcich. Zo svojim príbehom sa podelila rodina shiby fenky Sachi.
“Neplačte, vy za to nemôžete”
Táto veta odznela v noci na pohotovosti u veterinára. Vtedy sme sa dozvedeli po záchvate našej 7-mesačnej fenky jej diagnózu. Vrodená luxácia pately na oboch zadných končatinách.
Nikdy pred tým som tento výraz nepočula. So slzami v očiach, strachom niekde v hrudi, rozklepanými rukami a miliónmi myšlienok, ako sa to mohlo stať, prečo o tom nevieme, a čo sa vlastne deje, mi veterinár vysvetlil, že má laicky povedané dedične permanentne vykĺbené koleno z jamky.
Záchvat sa prejavil po dlhšej prechádzke. Neskôr večer začala nekontrolovateľne behať po izbách, vykopávala pravú zadnú labku, celá horela a okolo úst sa jej tvorila pena. Psíky nevedia povedať o svojej bolesti a pasujú sa s ňou rôznymi spôsobmi. Ten strach, ktorý sme prežívali, a strach v jej očiach, keď sme ju viezli k lekárovi už nechcem zažiť. Na odporučenie veterinára a naše presvedčenie, že nechceme, aby bola v bolestiach a záchvat sa zopakoval, rozhodli sme sa dať koleno operovať.
Po hodinách zvažovania, radenia sa, kde - kedy - a u koho, vybrali sme si veterinára, ktorý na jej diagnózu prišiel a je odborníkom na pohybové ústrojenstvo.
Na kliniku sme ju odovzdali v jeden pondelok ráno a vo štvrtok poobede sme ju boli vyzdvihnúť. To, čo sa vo mne dialo tých pár dní, a potom pri pohľade na ňu po návrate domov neviem slovami ani opísať. Bola omámená liekmi, zmätená, nerozumela čo sa to stalo, prečo sme jej to urobili, prečo sme ju nechali pri cudzích ľuďoch, kde sme boli, prečo ju to bolí, prečo musí byť zatvorená v klietke, prečo má to škaredé čudo na hlave, cez ktoré nič nevidí a nemôže sa čistiť.
Pozerala na nás, sedela, chvostík sa nekrútil, očká mala sklenené. Priznám sa, že moja reakcia nebola taká, ako byť asi mala, podporiť ju a pochváliť. Plakala som, nevedela som to zastaviť, ten pocit viny, strachu, hnevu.
Každú hodinu mala prejsť pár metrov a zase naspäť do klietky, do kľudu, aby nebehala a jej pohyb bol kontrolovaný. Bola to 24-hodinovka 3 mesiace, kým nebola úplne fit. Prvý mesiac bol najťažší, dohliadali sme na každý jej pohyb, v noci každé pohnutie v klietke. Ranu sme čistili, labku precvičovali podľa pokynov veterinára. Rana sa našťastie pekne hojila, len chlpy na vyholenom mieste jej nechceli rásť. Od veterinára sme dostali lieky na urýchlenie rastu srsti, a sirup na podporu kĺbov, ktoré už bude brať nastálo. Rovnako užívame množstvo iných podporných prostriedkov.
Operácia druhej labky ešte neprebehla, momentálne je to v dobrom stave. A tiež, keď človek vie, čo ho čaká, nie je jednoduché do toho ísť a klop-klop po čele - je fajn, že lieky a sirupy zaberajú a nie je to akútne. Časom nás to ale neminie. V práci si treba vybaviť dovolenku, 20 dní je na to málo, ešteže nám pomohla rodina. Finančná stánka takéhoto zákroku závisí od konkrétnej ambulancie.
Nás vyšiel zákrok 650€, shibka stála 250€, takže už teraz sme zhruba na sume za psíka s papiermi. Shibu našiel priateľ na bazoši, v tom čase tam boli dva inzeráty. Neviem čo sme si vtedy mysleli, prečo sme to považovali za normálne a tá suma nám nebola podozrivá, ale viem, že dnes by sme sa rozhodli inak a siahli po šteniatku z chovnej stanice.
Taktiež nevieme s istotou povedať, či ľudia, ktorí nám ju predali sú množiteľmi. Každopádne to, že má dedičnú chorobu, o ktorej sme neboli upovedomení, nie je v poriadku.
Našu fenku by sme však nevymenili za nič. Je úžasná, a som rada, že sa dostala práve k nám. Bohvie ako by skončila pri iných majiteľoch. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré.
Nás tento “zlý” zážitok “donútil” pozrieť sa na vec inak, zaujímať sa o to, ako psy vyrastajú, aké majú podmienky, aké majú korene a prispieť k tomu, aby sa množenie akejkoľvek rasy, nie len shiby, zastavilo.
Denka, Aďo a Sachi
