Tentokrát Vám v potulkách opíšeme viac udalosť spojenú
s miestom, ako samotný výlet a cestu na dané miesto. S Nalkou Vás
zavedieme na miesto, o ktorom viacero ľudí nevie, pritom je v tesnej blízkosti
hlavného mesta. Prezradím to hneď na začiatku, je to menší kopček (430 m.n.m.)
v Malých Karpatoch s príznačným názvom Sakrakopec.
Prístup k nemu je buď z Rače (resp. Svätý Jur) cez Biely kríž
alebo medzi Račou a Jurom je značený zelený chodník. Dostať sa dá k nemu po
súbežnej ceste so štvorprúdovkou v smere do Pezinka. Na tú cestu sa dá
dostať z nadjazdu od Vajnor (Rybničná ulica). My sme zvolili druhú cestu,
zaparkovali na poľnej ceste a celá prechádzka nám trvala vyše 3 hodiny aj s pivkom
vo Včelíne (chata) na Bielom kríži.
A prečo má Sakrakopec príznačný názov?
24. novembra 1966 sa
tu stala najväčšia letecká katastrofa na území Slovenska. Na palube lietadla
bulharskej spoločnosti zahynulo všetkých 74 pasažierov spolu s 8 členmi
posádky a príčiny neboli nikdy dostatočne objasnené. Pravdepodobne kvôli tomu,
že sa jednalo o bulharskú aerolinku s ruským strojom na území Československej
republiky a každá strana mala vlastné záujmy, ale detailami vás nebudem
zaťažovať.
Pár minút po vzlete z bratislavského letiska sa lietadlo
stratilo z radarov. Keď lietadlo dopadlo na kopec, tak ešte asi ďalší
kilometer sa kĺzalo a zanechalo po sebe niekoľko metrov široký vylámaný pás lesa.
Dokonca donedávna toto miesto ani nebolo riadne označené, pripomínal ho iba
vyrytý dátum do mohutného stromu. Na ňom je dnes osadená pamätná tabuľa s
menami všetkých zosnulých. Pri tejto príležitosti vysadili symbolických 82
briez. Dnes už je tento pás zalesnený a na mieste ho ťažko rozoznáte, ak
o ňom neviete. Na satelitných snímkach je tento pás viditeľný južne od
kopca.
Odbočku k pamätnému miestu hľadajte po tom, čo prejdete
vylesneným ochranným pásmom vedenia vysokého napätia. Podľa čierneho smerovníka
na strome odbočíte doprava z turistického chodníka a odtiaľ je to už
len pár metrov.
Volám sa Viktor, pochádzam z Bratislavy a pracujem ako projektant. Milujem prírodu, cestujem a popritom rád fotím. O japonské plemená som sa začal zaujímať niekoľko rokov dozadu a nadchla ma ich povaha - typická japonská samostatnosť, nezávislosť ale zároveň oddanosť a vernosť. Po zodpovednej príprave som si zaobstaral moju líšku - Nalu z CHS Wakizashi of Tianito. Najlepšie rozhodnutie v živote! Spolu sa potulujeme Slovenskom, ale už sme spoločne stihli nazrieť aj za hranice.
Sledujte nás aj na INSTAGRAME! Zoberte svoju shibu s nami na POTULKY S LABKAMI.