2. časť rozhovoru o shibách s Petrom Pellerom, zakladateľom Výcvikovej školy Dogtrainer
O shibách
väčšina ľudí hneď vyhŕkne, že „to je také tvrdohlavé plemeno!“ – čo je to
vlastne tvrdohlavosť?
Obvykle tým ľudia označujú pri psoch to, keď nechcú
spolupracovať. Ale oni nechcú najčastejšie spolupracovať preto, lebo nemajú
motiváciu.
Najbežnejšie je to vidieť pri shibách v situácii
s privolaním – majiteľ sa snaží svoju shibu privolať, ak je na vodítku,
tak si ju obvykle nedobrovoľne pritiahne. Prečo by aj prišla, ak pre ňu nemá
dostatočnú motiváciu a nemá jej „čo ponúknuť“? Preto si tam radšej čmuchá
niečo ďalej a zaoberá sa „svojimi vecami“, ktoré sú pre ňu v ten
moment zaujímavejšie. Dôvod (motivácia), pre ktorý má zanechať aktuálnu
činnosť, musí byť pre ňu motivujúcejšou a hodnotnejšou než to, čo práve
robí (a musí zanechať / opustiť).
Príklad: sme so psom vonku, nemá nič extra zaujímavého „na
práci“ – zavoláme ho – príde celkom rýchlo a rád. Alebo ten istý pes ale
v inej situácii – hrá sa s iným psom alebo hrabe v krtinci krtka
– zavoláme ho – a buď ani nespozoruje, že ho voláme alebo vie, že ho
voláme, ale nepríde - uprednostní zotrvať v tom, čo práve robí, lebo to,
čo mu ponúkneme za príchod má pre neho menšiu (subjektívnu) hodnotu než čo
práve robí a musel by to opustiť.
Foto: Michaela Pospíšilová, Dogtrainer
Ako to teda funguje
v psej hlavičke?
Pes myslí na seba a chce uspokojiť svoje potreby
a z toho treba vždy vychádzať. Preto by sme pre neho mali byť zdrojom
uspokojenia jeho potrieb my majitelia a zároveň máme pre neho motiváciu,
aby urobil čo po ňom práve chceme.
Pes sa vždy snaží dostať k tomu, aby si uspokojil svoje
potreby. Alebo sa dostať vyššie v hierarchii v domácnosti – vyššie
postavený člen domácnosti má viac výhod. To sa deje tak, že sa snaží nejak
svojim správaním ovplyvniť správanie vyššie alebo najvyššie postaveného člena
domácnosti. Keď im to funguje, tak ho opakujú.
Tak dokážu postupne nenápadne ovplyvňovať konanie
a správanie svojho majiteľa a vtedy ide ten hierarchicky (postupne)
nižšie. Pes mu vlastne hovorí, čo má robiť, čo sa nebude robiť a ako sa to
bude robiť – podľa toho ako si to predstavuje pes.
Shiby sú veľmi inteligentné plemeno, už 4 či 5 mesačné
šteniatka dokážu pekne „pracovať“ so svojim páničkom a chleba sa začína
lámať už v skorom shibom veku.
Ak sme psa niečomu
naučili (pozná, čo po ňom chceme), je to potom o vhodne zvolenej motivácii
k tomu, aby to urobil? Neurobí to z čistého rešpektu ku mne ako
k pánovi?
Rešpekt a dôvera v majiteľa určite dôležité sú,
avšak pri shibách by som rozhodne nepodcenil spomínanú inú motiváciu - vlastný
prospech. Každý pes musí žrať, pretože je to otázka prežitia – je to inštinkt.
Je len veľmi málo skutočne slabých shibích jedákov, obvykle majú nejaké
zdravotné problémy. Všetci ostatní sú často v stereotype, že dostanú
žrádlo doma do misky (ak ho tam nebodaj majú neustále), takže majiteľ stráca
podstatný nástroj v podobe tejto motivácie.
Načo by som dal psovi granule do misky 5 minút neskôr až
dorazíme domov z venčenia, keď mu ich môžem dať všetky vonku za to, že príde,
keď na neho zavolám? Shiba v minulosti pre svojich pánov „pracovala“,
lovili s ňou najmä malú pernatú zver – bola zvyknutá na prácu aj keď je to
dnes spoločenský pes. Čo musí spraviť váš pes preto, aby sa nažral (dostal
k jedlu)? Tento moment „niečo za niečo“ je na škodu majiteľov i psov
opomínaný.
Ako by som mal ako
majiteľ shibky pracovať s naplnením potreby žrádla? Mnoho majiteľov shíb
hovorí, že im pamlsok ako motivácia vonku nefunguje alebo nefunguje 100%-tne...
Potreba vzniká iba tam, kde je nedostatok – pocit
nedostatku. Ak si pes nájde granule v miske a stane sa z toho
stereotyp, po čase pochopí, že sa nemusí nijak usilovať si toto jedlo zaslúžiť
(vonku), lebo ho bude čakať večer v miske. Alebo ešte horšie – granule sú
neustále k dispozícii v miske. Nemajú mu ako chýbať, nie je to pre
shibu ani potrebou ani motiváciou. Potom to ako odmena a motivácia
nefunguje.
To, že shiba nie je úplne „klasický pes“ je asi každému jasné, kto plemeno aspoň trochu pozná – v čom sa prejavujú
hlavné odlišnosti?
Foto: Michaela Pospíšilová, Dogtrainer
Predovšetkým sa pri shibe dívam na svet jej očami – očami akoby
polodiv(ok)ého zvieraťa, nepristupujem k nej ako s bežnému inému plemenu.
A ďalej – nepoľudštujem ju. Aj shiby medzi sebou majú povahové odlišnosti
a nie sú všetky rovnaké, na druhej strane majú spoločného menovateľa
daného svojim pôvodom – väčšinu vecí robia pre svoj prospech – musia mať
z toho, čo idú urobiť, úžitok pre (najmä) seba.
Pre majiteľove modré oči to rozhodne nie je, aj keď sú
majitelia, ktorí požívajú vysoký rešpekt a lásku svojich shíb a tie
urobia pre nich aj to, v čom teoreticky zmysel nevidia alebo im to
v ten moment neprinesie nijaký príjemný zážitok či úžitok, či dokonca je
im niečo mierne nepríjemné. Pri vysokej dôvere a rešpekte je aj toto
u shíb možné.
Čiže - shiby jednajú značne inštiktívne a ich aktivity
smerujú k naplneniu ich potrieb – potrave, príbytku a bezpečiu
a sociálnej náklonnosti – tej samozrejme vyžadujú výrazne menej než iné
plemená alebo ako by si často ich majitelia želali ; ))
Áno - náklonnosť,
mojkavosť, túlenie sa a vyžadovanie si tesnej majiteľovej prítomnosti nie
je zrovna doménou väčšiny shíb. Asi každý majiteľ shiby pozná to, keď si ju
chce pohladkať a ona sa mu otočí chrbtom, odíde od neho a ľahne si obďaleč
(stále ho sledujúc).
Je to tak, shiby potrebujú ľudskej náklonnosti akoby menej,
rozhodne jej z mojich skúseností majú často až nadbytok, preto o ňu
nejavia samé záujem. Čo psovi nechýba, to si nepríde pýtať a nie je pre
neho ani odmenou (motiváciou).
Zrejme si sa asi
nestretol s tým, že by shiba urobila niečo (extra) len preto, aby sa
zavďačila svojmu majiteľovi, pohladil ju či inak svojou prítomnosťou odmenil (odmenil formou náklonnosti)?
Videl som to a je to možné, ale iba vtedy, keď je
v domácnosti správne nastavená hierarchia, pes je na správnom mieste,
majiteľ vie ako so shibou komunikovať a dostáva uspokojené svoje potreby
v primeranej miere – áno, vtedy je motiváciou pre shibu aj náklonnosť.
Majiteľ musí byť vyššie postavený v hierarchii a môže zafungovať aj
taký čisto prírodný princíp „párovania“, kedy napríklad náklonnosť fenke
prejaví muž (samcovi žena) – vtedy to môže byť pre ňu (neho) motivácia, ale
obvykle nie kľúčová – skôr doplnková.
Čo teda ostáva
maiteľom shíb v rukách – majú nejaké tromfy? Ak shiba nepotrebuje veľa
náklonnosti, čo iné pre ňu vzácne máme?
Pes nedokáže fungovať pokiaľ sa necíti bezpečne, takže pocit
bezpečia veľmi dôležitý – je to aj základnou potrebou shiby. A potom
samozrejme aj potreba nažrať sa – potrava. Svoju úlohu pri tom samozrejme hrá aj dobre nastavená hierarchia plus správna a obojstranne zrozumiteľná komunikácia (majiteľ - pes).
Foto: Tibor Tóth
1. časť rozhovoru
Ako sa
na shiby pozerajú výcvikári? Vidia ich na svojich tréningoch ako klientov radi?
V čom všetkom sú shiby odlišné ako iné psy a čo na ne platí?O
svojich skúsenostiach so shibami sme sa porozprávali s Petrom Pellerom,
zakladateľom Výcvikovej školy Dogtrainer, ktorá pôsobí v Bratislave a jej okolí.
Ako sa
dá vlastne stať odborníkom na výcvik a výchovu psov?
Bude to už takmer 10 rokov čo pracujem so psami a ich majiteľmi denno
denne. Sú to stovky ľudí a psov, ktorí prešli mojimi rukami. Nedávno som si
pozeral svoje veľmi staré záznamy a natrafil som na svoju úplne prvú klientku -
dámu, ktorá mala stredne veľkého psa, kríženca nemeckého krátkosrstého stavača
a poznala ma z venčenia vonku s mojimi psami. Vtedy som mal labradorku a
ovčiačku, stretávali sme sa vonku nejakú dobu, keď ma potom oslovila, či by som
jej vedel pomôcť s jej psíkom. Postupne prišli ďalší klienti, časom ich však
začalo byť toľko, že si to vyžiadalo, aby som s mojim dovtedajším zamestnaním
skončil – a urobil som to rád : ))
Ste pomerne známou výcvikovou školou a na termín
sa často čaká. Takisto máte dobré meno v samotnej shibej komunite – čím to je,
že „líščích" klientov neodmietate ako niektorí iní kynológovia?
Áno, občas mi klienti povedia, že keď prišli niekam na cvičák, stretli sa s
neochotou či neprijatím. Neviem čím to je, záleží to asi od skúseností kynológa
a ako rozumie tomuto plemenu. V našej výcvikovej škole „trénujú" shiby
prakticky neustále a stále prichádzajú nové. Niekedy šteniatka, niekedy dospelé
jedince – som rád, že majiteľom na nich záleží a chcú sa naučiť so svojimi
psami správne komunikovať.
Aká
shiba bola vôbec Vašim prvým „japonským klientom", pamätáte si na ňu?
Je to už viac rokov kedy som sa stretol prvý krát so shibou ako klientom,
bolo to milé zhruba pol ročné šteniatko shiby (black and tan).
Líšilo sa nejak od iných, podobne starých,
šteniatok? Bola na prvý pohľad shiba niečim pre Vás iná než ostatné psy?
Rozhodne bola povahovo a prejavmi iná a videl som, že to nie je pes akých
som videl a poznal dovtedy. Vyslovene v nej bolo okamžite cítiť aj to „divé
zvieratko" v nej, bolo zjavné, že to nie je žiadne „extra
domestifikované" či krížené plemeno. Už na prvý pohľad malo veľa zo
správania vlka – prosto niečo divoké, živočíšne, nevyumelkované, takú čistú
nespútanú pôvodnú prirodzenosť, neskrotnosť a hrdosť.
Šteňa malo z časti iné komunikačné prejavy ako bežné plemená, ktoré som mal
alebo trénoval dovtedy. Začal som sa o toto plemeno viac zaujímať a hľadať o
ňom dostupné informácie. S pôvodnými (primitívnymi) plemenami som skúsenosti
mal, ale toto bolo opäť niečo nové a iné.
V čom
je to shibami iné než s ostatnými bežnými plemenami?
Z mojich skúseností sú ich komunikačné prejavy trochu odlišné, princíp
komunikácie a výchovy je dosť podobný samozrejme ako u iných plemien, avšak má
svoje špecifiká. Vždy, keď shiba niečo smerom k nám „hovorí", nejak sa
správa, niečo robí – treba sa dobre zamyslieť nad tým, čo nám tým chce povedať
a prečo sa tak deje.
Nie je to vždy pre laika jednoduché, chce to trochu umu naučiť sa po
„japonsky". Spočiatku boli pre mňa ťažšie čitateľné než som sa naučil
hovoriť ich jazykom a dokázať s nimi komunikovať. Lebo to je základ akejkoľvek
práce so psom.
Máte na
mysli aj ich pestré spektrum zvukov, ktoré vydávajú?
: ))) Áno, napríklad aj to. Musel som sa po ostatných plemenách, ktoré som
dovtedy trénoval, naučiť akoby ďalší psí jazyk. Každé plemeno hovorí svojim
vlastným jazykom či aspoň psím „nárečím", ale keď prišla prvá shiba, bolo
to čosi celkom nové.
S akými otázkami alebo problémami
prichádzajú za Vami majitelia shíb najčastejšie?
Klasicky s tým, že by chceli, aby mohli mať psa na voľno, aby im neutekal.
Vidia, že iní majitelia majú svojich psov pustených a chceli by to tiež, aby k
nim pes prišiel, keď ho privolajú. A druhá veľká skupina – majú problémy pri
komunikácii s inými psami – ich shiba si s inými psami nerozumie. Čiže výcvik a
výchova plus socializácia.
Je
väčší problém, že iné psy nevedia komunikovať so shibou alebo naopak – shiba s
inými psami? Prečo vznikajú nedorozumenia, ktoré končia vrčaním alebo zahnaním
sa?
Problém je na oboch stranách, psy používajú rôzne komunikačné prostriedky,
alebo jednu vec (napríklad volanie na hru) urobia rôzne a ten druhý pes to inak
prečíta,resp. nerozumie tomu a tam vzniká
problém. Nevedia medzi sebou komunikovať.
Ale povedal by som, že často je problémom aj komunikácia majiteľa so svojim
psom. Majiteľ nerozumie, čo mu jeho shiba „hovorí" a shiba nerozumie, čo
jej hovorí jej majiteľ.
Ako sa
to prejavuje?
Napríklad, že pes na nich v niektorých situáciách vrčí, škrieka, robí
kotrmelce, alebo sa zaženie zubami, alebo ich ignoruje či neurobí to, čo po ňom
chceme.
Je
ťažké sa „dohodnúť" so shibami, keď za Vami príde majiteľ s problémom a
chce pomôcť?
My shiby vidíme radi a dá sa s nimi pomerne ľahko dohodnúť, so shibami
problém nie je. „Pes je vždy zakopaný“ na opačnej strane vodítka, preto je
našou úlohou pomôcť majiteľovi lepšie rozumieť situácii a naučiť ho so svojou
shibou správne a efektívne komunikovať. Teší nás to, lebo vtedy sa výsledky dostavia
rýchlo a spokojný je aj pes a aj majiteľ.
Spomínate si na nejakú „extra shibu"?
Naši japonskí zverenci nás vedia prekvapiť takmer denne : )) Bola nejaká
spomedzi Vašich klientov, ktorá sa vymykala úplne všetkému?
Áno, raz som zažil takú shibu, ktorú isto nezabudnem. Zavolali si ma ľudia,
ktorí shibu varovali, kým boli jej páničkovia cez víkend preč. Vrčala a
nechcela za nič na svete vyliezť z klietky a ísť sa vyvenčiť. Odo mňa sa
očakávalo, že ju z tej klietky ideálne bez odtlačkov zubov nejak dostanem. Aj
keď svojich dočasných „au-pairov" zrejme nejak poznala, nikto sa jej
nesmel chytiť, pretože by ich pohrýzla – báli sa jej.
Čo ste
urobili?
Bol to mladý pes, cca ročný a predĺžený víkend pre neho nevyzeral ideálne –
nechcel vyjsť z klientky. Nechcel granule ani maškrty, jediné čo sa ponúkalo
bolo dať si rukavice a skúsiť to s plyšovou hračkou. Zahryzol sa do nej, začal
som ho hladkať, postupne sa ukľudnil, zapol som ho na vodítko a šli sme
normálne von a bol v pohode. Potom som sa dozvedel, že toto správanie mu
fungovalo zrejme už dlhšie – diktoval si, majitelia to nemali zvládnuté.
Fungoval štýlom zhruba takto: Nechytajte ma! Nerobte mi to! Nedotýkajte sa ma!
Bude to takto!...inak sa zaháňal zubami ak mu niečo nevyhovovalo.
Nie je problém dostať shibu do roka na vrch hierarchickej pyramídy. Ak sa
to spojí so zlou socializáciou (napríklad dotyk iba od páničkov a blízkych
ľudí, nie od cudzích a pod.) je to tým ešte posilnené. Tento pes sa bál aj mňa
(neznámeho človeka v ten moment) a tiež svojich dočasných au-pairov, ktorých
videl možno 2-3x predtým v živote. Prirodzene sa o seba bál, preto boli jeho
reakcie také (vrčanie, zaháňanie sa zubami).
Ako sa môže prepracovať majiteľ shiby k
tomu, že shibe ponechá to, čo jej ako plemenu prináleží, ale zároveň mu bude
shiba veriť a rešpektovať ho?
Áno, samozrejme s rešpektom a dôverou priamo súvisí aj ovládateľnosť psa a
to, čo laicky nazývame, že „nás pes poslúcha." Ešte predtým si však treba
uvedomiť niekoľko dôležitých bodov – zjednodušene povedané treba poznať určité
zákonitosti divokej prírody a to ako zvieratá v nej fungujú. Shiba už dávno nie
je vlk hoci má k nemu geneticky blízko, veľa jej z neho ostalo - inštinkty,
správanie, potreby a komunikačné prejavy. Tie treba poznať a porozumieť im – to je kľúčom k dobrému životu shiby i
celej rodiny.
Prečo nezafunguje ako motivácia pre shibu alebo aj iného psa ponúknuté krmivo alebo maškrta ak aj viem, že je hladný?
Ak pes vie, že granule dostane večer do misky, tak vie, že sa nemusí nažrať vonku. Preto majú majitelia problém pri tréningu alebo ak chcú psa privolať – motivácia krmivom im vonku logicky nefunguje. Ak to chceme zmeniť, tak musíme psovi zmeniť stereotypy, ktorým býva často automaticky naplnená miska každý večer alebo stále plná miska, alebo kŕmenie 2 x denne. Psovi vytvoríme nový stereotyp a to taký, že sa ku krmivu nedostane doma, ale iba vonku. Napríklad za privolanie alebo čokoľvek iné, čo po ňom chceme a je pre nás dôležité. Inými slovami, nový stereotyp môže byť taký, že ku krmivu sa dostane iba vonku a doma nie.
Často shiby odmietajú spolupracovať vonku aj na maškrty najvyššieho kalibru – čím to je?
Shiba sa riadi viac pudovo, celkovo potrebujú menej žrať, nemusí byť v tomto momente hladná, preto aj maškrty často nezafungujú. A pokiaľ dostane občas maškrtu aj doma len tak (alebo za sadni, daj labku a pod.), tak pre ňu nebude motiváciou (napr. k privolaniu) vonku. Navyše, vonku je všetko tak zaujímavé a nové, že ju nemusí zlákať na spoluprácu ani veľká maškrta, shiby často neprídu ani keď sú hladné a majú tam niečo zaujímavé čo si práve čmuchajú a pod.. Aj tu možno zmeniť psovi stereotyp – k maškrtám sa vie dostať iba vonku alebo za nejaké pre nás dôležité správanie, inak nie. Aj tu však treba byť 100%-tne dôsledný a trénovať privolanie správnym spôsobom. Často je však pes zakopaný inde, ľudia sa o správny nácvik privolania síce pokúšajú, ale poslušnosť a ochota k spolupráci je výsledkom viacerých faktorov - tie sa snažíme ľuďom na tréningoch vysvetliť.
