Slovinsko

Lokalita:     Ljubljana a Národný park Triglav Ljubljana  

Nás 6 denný výlet začína v sobotu ráno v Bratislave. Celú našu trasu so zastávkami si môžete pozrieť TU. Vyrážame smer Ljubljana cez rakúsku diaľnicu, keďže máme v pláne ukončiť výlet v Kranjskej Gore a odtiaľ je to na skok do Villachu. Druhá možná trasa je cez Maďarsko, kde po Szombathely je diaľnica resp. rýchlostná cesta a odtiaľ sa musíte po okreske prepraviť do Mariboru.

Budete potrebovať rakúsku diaľničnú známku, ktorú viete kúpiť už na slovenskej pumpe alebo si ju viete zakúpiť online na ich stránke a vychádza 9,20€ na 10 dní. Ďalej budete potrebovať aj slovinskú diaľničnú známku, za ktorú zaplatíte na 7 dní 15€. Určite odporúčam využiť Slovinské diaľnice, je to pohodlnejšie a rýchlejšie. Len od hraníc do Ľubľany viete ušetriť skoro polovicu času.

Do Ľubľany sme dorazili po 5 hodinách, zaparkovali sme blízko centra na ulici, keďže cez víkend nemali spoplatnené parkovanie. Cez týždeň môžete parkovať vo viacerých parkovacích domoch, či garážach za určitý poplatok. Ľubľana je maličké mesto a všetko dôležité sa nachádza v centre, v rámci pešej zóny. Keďže sme boli hladní, tak sme si spravili prechádzku po nábreží Ľubľanice (rovnomenná riečka pretínajúca hlavné mesto Slovinska) a vyhľadali sme reštauráciu s terasou pri rieke. Ľubľana je veľmi živé a zároveň príjemné mestečko s rôznymi malebnými zákutiami a v rámci historického centra môžete nájsť bohatú ponuku rôznorodých výborných reštaurácií. Preto ľutujem, že sme nemali toľko času tam stráviť viac ako pár hodín. Navyše Slovinci sú veľmi dogfriendly a vždy nás privítali s miskou vody pre našich labkáčov. V rýchlosti spomeniem Centrálny trh (pre milovníkov jedla), Námestie Prešeren, Dračí most, Trojmostie, Špica – miesto kde sa rozdeľuje Ľubľanica, v ktorého blízkosti je pekná botanická záhrada, Ľubľanský hrad, Tivolský park, pri ktorom môžete nájsť slovinský pivovar Union. A to všetko v okruhu jedného kilometra. Pre zábavy a umenia chtivých ulica Metelkova a Tovarna Rog alebo stavby slovinských obľúbených architektov J. Plečnika a E. Ravnikara ako Hlavná knižnica, Cankarjev dom, Námestie republiky či rôznotvaré domy s tehlovým obkladom.

Po obede a veľmi stručnej prehliadke mesta sme sa pobrali na jazero Bled. Výlet sme poňali ako autokempingový, a tak sme nič nerezervovali. V najvyššej sezóne. Naivne sme mysleli, že nájdeme niečo voľné v najväčšom a asi jedinom kempe priamo pri Blede s rovnakým názvom. Beznádejne vybookovaný kemp nás hneď na začiatku nastavil do módu „no a čo?“. Personál nám poradil 12 km vzdialený kemp Perun Lipce a popravde to bola výhra dňa. Tak sme sa vydali smer obec Lipce. Zaujímavosť na Slovinsku je, že keď zídete z diaľnice a ste v blízkosti Triglavského národného parku tak sa môžete pripraviť na nekonečné serpentíny. Našťastie ich teraz bolo len pár kilometrov. Do kempu sme dorazili akurát, aby sme si stihli postaviť stan a pripraviť večeru. Asi všetky kempy v Slovinsku sú dogfriendly, ale musíte samozrejme rešpektovať pravidlá a mať psíka na vôdzke, aby neotravoval ľudí po kempe navoľno. Noc v letnej sezóne vyjde na 13€ pre dospelú osobu a 3,7€ pre chlpáča. Ak chcete elektrinu zaplatíte za prípojku 4€. Sprchy a WiFi sú grátis. Viac info o kempe TU.

Bled

Na druhý deň nás čakal nabitý program v okolí jazera Bled, ale ráno pred odchodom sme si spravili menšiu prechádzku k blízkej rieke Sáva, kde sme našli veľký výbeh pre psov, ktorý bol oplotený. Nalka sa vybláznila s kamošom Neptunom a mohli sme vyraziť. Prvá zastávka „tiesňava Vintgar“. Názov je vraj odvodený od nemeckého slova „weingarten“, lebo v okolí kedysi boli vinice. Je to turistická atrakcia, takže v okolí sa nachádzajú parkoviská, tuším 5€ na deň, ale nám sa nejakým spôsobom podarilo to mať zadarmo. Vstup do tiesňavy je spoplatnený pre dospelú osobu vo výške 9€ a otvorená je od apríla do novembra.

Tiesňava Vintgar je výtvor riečky Radovna, ktorá si našla 1,6 km dlhú cestu skrz skaly, na ktorej konci môžete nájsť vodopád Šum. Prvýkrát bola tiesňava sprístupnená verejnosti ešte v roku 1893. Je to nenáročná prechádzka absolútne prekrásnou prírodou a zvládne ju dieťa aj dôchodca. Trasa je obojsmerná a na konci pri vodopáde sa treba otočiť a ísť späť na parkovisko. Ale nezabudnite zísť dole k vodopádu. Tam a späť je to hodina pri prázdnej tiesňave. My sme to išli vyše dve. Odporúčanie, ktoré pre Vás mám, choďte tam najneskôr v máji alebo potom až v októbri, inak zažijete totálne peklo v podobe preplnenej tiesňavy aziatmi, kde sa neviete ani o krok pohnúť a z kľudnej a krásnej prírody si odnesiete akurát tak nervy a zlú náladu, čo sa pretavilo do toho, že som odložil foťák a dával si celý čas pozor na Nalu. Nedomyslené z našej strany, keďže sme tam boli na prelome júla/augusta.

Vyhladnutý sme vyhľadali reštauráciu v blízkej dedine Zasip, doplnili energiu a pokračovali na jazero Bled. Otrávený a unavený po preplnenej tiesňave sme sa rozhodli zrušiť menšiu 1,5 hodinovú túru na vrch Ojstrica a Velika Osojnica, odkiaľ je krásny výhľad na Blejsko jezero. Zvolili sme kúpanie v jazere s neskorším presunom loďkou na známy Bledský ostrov s kostolom, ku ktorému vedie 99 schodov. Prvé stopy osídlenia sa datujú do obdobia 11. až 8. storočia pred Kristom. Samozrejme na našu smolu kostol akurát reštaurovali a všetky lode boli požičané. Ach tá letná sezóna.

Z nášho nabitého programu nám ostalo už len vyskúšať sa prejsť okolo jazera na Bledský hrad, ktorý sa týčil nad jazerom. Bola to príjemná prechádzka popri nábreží tohto idylického jazera. Môžete absolvovať prehliadku hradu alebo sa len pokochať z jeho hradieb nádherným výhľadom na Bledské jazero a jeho okolie. Cestou späť sme sa zastavili v Cafe Park, ktorá sa pýši originálnou receptúrou neodmysliteľnej lokálnej špeciality z roku 1953. Koláč „kremšnita“, ktorý je tak populárny, že do dnešných dní predali vyše 15 miliónov koláčikov. Je to niečo ako krémeš, ale chuť je jemnejšia a experimentujú aj s ovocím. Po tejto delikatese sme sa pobrali späť do kempu, lebo na ďalší deň nás čakal dlhý deň.

Bohinj

Ráno s východom Slnka sme si zbalili príbytok a nabrali sme smer Bohinj – pokojnejší ekvivalent Bledu nachádzajúci sa len 40 minút cesty autom. Naším cieľom bol vodopád Savica. Autom viete zaparkovať na parkovisku pri Koči pri Savici resp. Planinskom dome. K vodopádu je to polhodinová prechádzka lesom, ale s množstvom schodov. Slovinci si vážia svoju prírodu a snažia sa o ňu starať a zveľaďovať, preto aj pri tejto atrakcii si vypýtajú vstupné 3€. Savica je jeden z najznámejších slovinských vodopádov a s výškou 78 metrov pôsobí mohutne. Nachádza sa tu altánok, z ktorého sa môžete pokochať pohľadom na glaciálnou činnosťou formované krásne údolie s Bohinjským jazerom.

Cestou späť sa môžete zastaviť na jednej z chát pri parkovisku a občerstviť sa, poprípade zísť k jazeru a osviežiť sa v jeho chladných vodách. Nala mala na tú druhú aktivitu vlastný názor a ostala radšej na brehu. Tým, ktorým by nestačilo, nachádza sa tu lyžiarske stredisko a v lete môžete využiť lanovku, ktorá Vás vyvezie na vrch Vogel vysoký 1922 m.n.m., kde sa Vám naskytnú nádherné panoramatické výhľady nielen na Triglavský národný park.

My sme sa ale pobrali smer Tolmin a tu sme spoznali pravú tvár cestovania v okolí Julských Álp. Necelých 50 km nám podľa mapy malo trvať 70 minút, ale v nekonečnej spleti serpentín sme strávili vyše 2 hodiny. Prestávku spojenú s obedom sme si spravili na Bohinjskom sedle. V ten deň sme mali naplánovanú tiesňavu, vodopád a hľadanie kempu v okolí Bovecu, ale táto jazda a neskorá hodina nás prinútila hľadať kemp už v Tolmine.

Po doplnení zásob v obchode sme sa vrátili za mesto, kde sme zahliadli nádejný kemp Siber. Stany sme si rozložili na okraji kempu a tu sa stalo niečo neuveriteľné. Nala vo veku 10 mesiacov začala štekať! Ale veľmi intenzívne a rozrušene. Po nejakej chvíli prestala a my sme sa mohli pobrať konečne do pelechov nevediac, čo tým sledovala. Kemp nájdete TU.  

Tolmin

Ráno sme opäť pobalili saky paky a s labkami sme mali namierené do blízkej Tolminskej tiesňavy. Nachádzajú sa tu dve parkoviská, jedno bližšie a platené (7€ na 3 hodiny), druhé zadarmo a obsluhované shuttle busom. Vstup je spoplatnený a záleží, v ktorom období tiesňavu navštívite. Cena sa pohybuje od 5 do 8 eur pre dospelého. Tiesňavu tvorí okružný náučný chodník v dĺžke 2 km s niekoľkými odbočkami. Nájdete tu zaujímavú skalu nazvanú Medvedia hlava, Diablov most nad riekou Tolminka vo výške 60 metrov, jaskyňu Zadlaška alebo termálny prameň pod mostom. Celú tiesňavu viete pozrieť za hodinu a pol a odporúčam prísť pred 10. hodinou, skôr než prídu davy turistov. Po osviežujúcej prechádzke medzi skalnými útvarmi sme sa vybrali do mesta Bovec ležiaceho v údolí rieky Soča. Po ceste odporúčam jeden z najznámejších Slovinských vodopádov Kozjak, ale možno budete mať problém zaparkovať a otočíte to ako my.

Bovec 

Cestou do Bovecu sme sa zastavili na obed v Gostilne pri mostu a pokračovali do doliny. Nakoľko bolo dusno a horúco, tak sme sa rozhodli ísť schladiť do výšin. Zaparkovali sme (zadarmo) pred lyžiarskym strediskom Kanin a kúpili lístok na lanovku (17€ dospelý, pes zadarmo), ktorá nás vyviezla k najvyššie položenej reštaurácii v Slovinsku (2293 m.n.m.). Ak sa tu ocitnete v horúcich letných mesiacoch, tak odporúčame si zobrať so sebou do kabínky dostatok vody. Jazda na vrchol trvá 30 minút s 2 medzizastávkami a k dispozícii máte malé okienko na vetranie. Ale keď sa už dostanete hore, tak to stojí za to. Budete odmenení skvelými výhľadmi a ak sa pošťastí, tak stihnete aj polia snehu, ktoré ocenia labkáči ako skvelé ochladenie. Z koncovej stanice lanovky sa môžete vybrať na viacero túr. My sme si vybrali 40 minútový výstup na Prestreljeniško okno. Bolo to trošku skalnaté a čím ste vyššie, tak je postup šmykľavejší, nachádzajú sa tu reťaze, ale nič extrémne. Pre aspoň trochu pohybovo zdatného človeka je to zdolateľné, pre líščaté bezproblémové. Keď už sa dostanete na Prestreljeniško okno (2391 m.n.m.), naskytne sa Vám výhľad na údolie rieky Soča, Julské Alpy a pohoria v Taliansku či Rakúsku. Ďalej sa chodník mení na istenú ferratu, a tak sme porobili pár fotiek a začali zostup do stanice lanovky. Dajte si pozor, lebo lanovka premáva nonstop do 16:00 a posledná vypravená kabínka je o 17:00. Inak si to budete musieť zísť ako zopár cyklistov, čo sme videli cestou dole z kabínky. Ešte predtým si doplňte vodu v spomínanej reštaurácii. Počas cesty lanovkou si môžete všimnúť niekoľko hlbokých jaskýň. Nachádza sa tu jaskyňa Vrtiglavica s najhlbším vertikálnym prepadom na svete - 603 metrov. Celková hĺbka jaskyne je 643 metrov a nájdete v nej jeden z najvyšších jaskynných vodopádov sveta (400 až 440 metrov – záleží na množstve vody).

Tu nájdete náš článok s výstupom na Kanin pre slovinský blog zameraný na výlety so psami: KLIKNITE TU

A ak ste aktívny na Instagrame, tak odporúčam sledovať aj ich profil, kde dávajú tipy na výlety po celom Slovinsku: KLINITE TU

Cesta dole lanovkou bola o niečo znesiteľnejšia, ale odporúčam osvieženie v podobe najkrajšieho (čisto subjektívne) vodopádu v Slovinsku – Slap Virje. Dostanete sa tam z hlavnej cesty, ktorá vedie do Bovecu odbočkou do dediny Plužna a tam na jedinej križovatke doľava až sa dostanete na parkovisko. Čo sa mi páčilo na Slovinsku, tak pri každej prírodnej atrakcii mali dostupné parkoviská a pri nich čisté a pravidelne vyprázdňované toitoiky. Z parkoviska je to 10 minút peši k jazierku s vodopádom. Voda bola tak studená, až pichala, ale ani to nás neodradilo od niekoľkých akrobatických skokov z vyvýšeného móla. Vraj v jazierku žijú aj hady, ale nám ten risk stál za to schladenie po náročnom dni.

Nastal čas nájsť si kemp. Na prvý pohľad jednoduchá úloha sa zmenila na nesplniteľnú. Neskorá večerná hodina v kombinácii s najvyššou turistickou sezónou Vám napovie, kde bol problém. Pôvodne sme chceli zakotviť v Kamp Klin, kde okrem kempu nájdete aj penzión, ale ten bol samozrejme vybookovaný a kemp bol plný. Následne sme prešli 5 rôznych kempov, ale bezvýsledne. Unavený a pomaly zmierený s osudom sme ešte skúsili v poradí siedmy kemp - Vodenca. Privítal nás milý majiteľ, ktorý síce povedal, že je plný, ale že nám nájde nejaké miesto. Nakoniec z toho bol luxusný pľac na obrovskej lúke s výhľadom na vrch Rombon s hviezdnou nočnou oblohou.

Velika Korita a Lago del Predil

Keďže sme mali v pláne zotrvať v okolí Bovecu dlhšie ako jednu noc, tak sme konečne nemuseli hneď ráno baliť veci a mohli sme zvoľniť tempo. Prvá zastávka boli Velika Korita Soče. Je to 750 metrov dlhá tiesňava, kde sa môžete okúpať v rozprávkovo tyrkysovej vode ikonicky známej rieky Soča. Jej typické zafarbenie spôsobuje vysoký obsah uhličitanu vápenatého v kontraste s bielymi vápencovými naplaveninami. Odvážnejší si môžu zaskákať z útesov do ľadovej vody, je to lepšie ako pomaly do nej vkročiť z brehu. Keďže sme sa dobre bavili, tak sme zotrvali dlhšie, ako sme plánovali a opäť sme museli upraviť svoj denný plán.

Po obede v meste Bovec sme sa vybrali smer Taliansko, kde sa hneď za hranicami nachádza jazero Lago del Predil v obklopení Julských Álp. Kvôli časovej tiesni, ale aj horúčave, sme sa rozhodli okúpať sa v jazere a zvoľniť tempo na kľudové, no zároveň sme sa museli vzdať zachádzky na ceste, ktorú Vám vrelo odporúčam - Mangartské sedlo (2072 m.n.m.). Viete sa tam dostať autom, hoci vo vyšších polohách už míňate značky, upozorňujúce na padajúce kamene. Je to najvyššie položená cesta v Slovinsku (2055 m.n.m.) a zo sedla začína ferratový dvojhodinový výstup na vrch Mangart (2679 m.n.m), ktorý o pár metrov prevýši náš Gerlach. Alebo môžete ostať len v sedle a pokochať sa Julskými Alpami.

Oddýchnutí a vykúpaní sme sa vrátili do kempu. V ten večer som zistil, prečo Nala deň predtým prvýkrát intenzívne štekala. Mohlo byť už niečo po polnoci a stanovali sme na spomínanej lúke v obklopení lesa. Nala opäť začala štekať smerom do lesa. Nechápal som, ale po niekoľkých minútach odtiaľ vyliezol človek a radšej nás obišiel. Odvtedy, keď sme vonku na takomto kempovaní alebo aj hocijakej turistike a zastavíme na nejakom mieste a strávime tam viac ako 5 minút, tak už je to naše teritórium a Nalinda ho patrične stráži. V žiadnom inom prípade nebudete od Naly počuť štekot alebo čo i len jemný náznak živočíšneho zvuku. Áno, Nala je tak tichá shiba, že niekedy mám chúťky jej dať zvonček ako pre kravičky, aby som ju nestratil. Darmo, je to japonský ninja.

Kranjska Gora

Náš posledný deň sme začali ako inak, balením našich pakšametlov. Rozlúčili sme sa s majiteľom kempu a boli sme prekvapení, keď recepčná na nás začala po slovensky. Nakoniec sme zistili, že je Slovinka, ale do ich kempu chodia Slováci v hojnom počte a čo to sa už na ňu pochytilo. Vyrazili sme smer Kranjska Gora. Najprv musíte prekonať priesmyk Vršič a k priesmykom neoddeliteľne patria Slovincami veľmi obľúbené serpentíny. 50 serpentín, aby som bol exaktný v kombinácii s extrémnym stúpaním. Je to najvyšší horský priesmyk v Slovinsku (1611 m.n.m.). Postavili ho ruskí vojnoví zajatci, počas Veľkej vojny ako strategickú cestu pre Rakúsko-uhorské vojská. Výstavbu začali v roku 1915 a dokončená bola o rok neskôr. Dodnes na niektorých úsekoch je cesta stále vydláždená. V sedle sa nachádzajú dve horské chaty, kde môžete ochutnať tradičné slovinské špeciality, ale aj obchod so suvenírmi.

Pri zostupe do Kranjskej Gory si môžete dať prestávku pri jazere Jasna, ktoré je využívané na zasnežovanie neďalekého lyžiarskeho strediska, kde sa konajú aj majstrovstvá v alpskom lyžovaní. Naša ďalšia zastávka boli vodopády Martuljek, presnejšie len Spodnji Martuljški slap. Zaparkovali sme v dedine Gozd Martuljek ešte pred mostíkom cez rieku Sáva a vybrali sa cyklotrasou k vodopádu. Je to ľahká vychádzková túra, ktorá vám dokopy zaberie asi hodinu. Vodopád je vysoký 29 metrov a je zasekaný do vápencových skál a pozostatkov ľadovcových morén. Ak chcete, môžete pokračovať ďalej na Zgornji Martuljški slap, ale my sme sa už vybrali naspäť.

Čakal nás totiž posledný bod programu dňa, ale aj slovinského výletu – Národná rezervácia Zelenci. Zadarmo zaparkujete priamo pri rezervácii a nám sa pošťastilo, pretože sme stretli shibinku, ktorá zhodou okolností bola z Čiech. Rezerváciu tvorí prevažne bažina s rašeliniskom s dĺžkou 1200 metrov a šírkou 150 metrov a svoj názov získala vďaka jazeru, ktorého voda je sfarbená do smaragdovej zelenej. Je to spôsobené vyvierajúcimi studenými prameňmi spod vrstiev slieňu. Jazero v zime vôbec nezamŕza, nakoľko je vulkanického pôvodu a jeho teplota neklesne pod 6°C. V okolí jazera je vybudovaný drevený chodník, aby ste mohli spoznať jeho krásu a zároveň nenarušili krehkú biodiverzitu rašeliniska. Prekvapivo naša posledná atrakcia nebola spoplatnená vôbec.

Ešte pred cestou domov na Slovensko sme doplnili sily v Kranjskej Gore v reštaurácii, ktorú keď som našiel ako odporúčanú, tak sme museli vyskúšať - Okrepčevalnica Lačni Kekec. Po výbornom jedle sme sa vybrali smer Villach, rakúska diaľnica a Slovensko. 

Slovinsko odporúčam každému, kto chce spoznať nádhernú krajinu s priateľskými ľuďmi a bohatou históriou. Na to, aká malá krajina Slovinsko je, tak ponúka nespočet možností a každý si nájde to svoje. Veľa miest bolo inšpirovaných od našej kamarátky s jej australáčkou - Instagram DOGWANDERER, čo robia skvelý psí blog "So psom na tripe".

Záverom pridávam alternatívne ubytovania, ak kempovanie nie je váš spôsob cestovania a radšej si urobíte pohodlie v penzióne či hoteli:

Bled (hotel / glamping – novodobé kempovanie s luxusom)

Bled (penzión) Bovec 

Bovec (kemp / penzión)

Celú našu trasu s jednotlivými zastávkami si môžete pozrieť TU.