VÝCHOVA PSA

Táto téma nie je úplne jednoduchá - nie však preto, že by bolo nadmieru ťažké pre bežného človeka vychovať psa, ale najmä preto, že hovoríme o prírodnom plemene akým Shiba je a aj preto, že na spôsoby a výchovu samotnú existuje veľa pohľadov. 

Je to dané aj tým, že každý majiteľ má inú predstavu ako sa má ideálne vo finále správať jeho pes - čo je pre neho želateľné, akceptovateľné a čo nie. Preto ani výmeny názorov na výchovu nikdy neutíchnu, nakoľko objektom diskusií budú nielen spôsoby (cesty) ako dosiahnuť ten-ktorý cieľ, ale aj preto, že sami majitelia majú rôzne predstavy v samotných cieľoch. Na druhej strane sa bavíme vždy o nejakom konkrétnom plemene - v našom prípade o Shibách. Ochota k spolupráci, spôsob motivácie a "poslušnosť" je predsa u každého plemena iná! 

Každé plemeno bolo stovky či tisícky rokov šľachtené a boli podporované vždy konkrétne vlohy či vlastnosti. Ak by sme čakali od Shiby, že bude automaticky mechanicky poslúchať pána, alebo že "pes by mal poslúchať pána" a nehodláme preto veľa urobiť, tak sme sa zrejme pomýlili vo výbere plemena. Priviesť Shibu k ochotnej spolupráci nie je nemožné, ale nie je to automatické - žiaľ nevystačíme si zrejme s "bežnými" vedomosťami o psoch. To sa mnoho ľudí veľmi zmýli, ak mali predtým psa (iné plemeno či kríženca), s ním "to bolo v pohode" a zrazu prídu na to, že im tento "arzenál zbraní" vôbec nefunguje, Shiba sa im otočí chrbtom a zamáva s úsmevom. Než si zadovážime Shibu, mali by sme sa oboznámiť dôkladne s plemenom, spôsobmi výchovy a poradiť sa so skúsenejšími. Shiba nie je pes, ktorej (vnútornou) motiváciou je ulahodiť nám - splniť to čo po nej chceme, kedykoľvek a čokoľvek. Vyjsť v ústretí svojmu pánovi, čakať na jeho povely, mať "vyhovenie" svojmu pánovi ako vlastnú odmenu - nič z toho veľmi do výbavy Shíb nepatrí.

Téma výchovy je obsiahla a zaberie súčasným i budúcim majiteľom pomerne mnoho času - v tomto príspevku je našou snahou dať aspoň námet - aké čiastkové témy a body súvisiace s výchovou môžu majiteľom pomôcť prehĺbiť svoje vedomosti a lepšie tak pochopiť zmýšľanie psa, jeho potreby a správnu komunikáciu s ním. To je vždy dôležitým predpokladom samotnej úspešnej výchovy.

Foto: Tatiana Kunická

Príklad našej rôznej ľudskej optiky: 

Pre niekoho môže byť predstavou (cieľom), že jeho Shiba dokáže rešpektovať, že si z obývačkového nízkeho stolíka nemôže vziať oriešky z misky, aj keď sú tam stále v jej ľahkom dosahu. Inému to nevadí, ak by si ich zobrala a ak nechce, aby k tomu prišlo, tak nič pod zub nenecháva v dosahu psa. Niekto nechce, aby mu Shiba doma obkúsala čo i len jednu nohu na starej stoličke, pre iného môže byť "vintage-úprava" nábytku akceptovateľná a je to pre neho v spojitosti so psom "normálne". 

Čo je pre jedného neprijateľné, pre druhého môže byť prijateľné alebo aspoň tolerovateľné a naopak. 

Diskusia o výchove by sa preto mala sústrediť nie na samotný výsledok výchovy (ciele), ale na možnosti a cesty, ako sa k daným výsledkom dopracovať (t.j. výchovné metódy a spôsoby komunikácie so psom). Je na každom majiteľovi, aby sa sám rozhodol ako má vo finále správaním "vyzerať" jeho Shiba, rešpektujúc vlohy plemena a podľa toho ju viedol (vychovával). Niečo je dané vrodeným temperamentom, povahou a plemenom - gro má však v rukách každý majiteľ, ktorý s tým môže a bude ďalej pracovať. Nechceme sa preto dotýkať názorov majiteľov radami ako by mali vychovať svojho psa - čo by malo byť správne/želané a čo nesprávne/neželané správanie. Rozhodnúť sa o tom musí každý majiteľ sám.

Medzi majiteľmi nášho plemena sú aj zástancovia minimálneho formovania psa "nejakou výchovou". 

Obvykle argumentujú nasledovne:

° Shiba je tvrdohlavá a sebavedomá - aj tak sa ju neoplatí veľmi vychovávať, nefunguje to...
° povaha plemena predurčuje jeho prirodzené vlastnosti správať sa určitým spôsobom, ktoré sa nedajú veľmi ovplyvniť 

° Shiba vie, čo je pre ňu správne...
° výchova Shiby pácha na jej povahe príkoria, pokusy ju "formovať" majú na ňu negatívny dopad
° Shiba, ktorá pácha rôzne "shibalstvá" (napríklad ničenie vecí doma) je roztomilá a zábavná, nevadí nám ak je u nás šéfom svorky ona, tolerujeme jej, že si nechce nechať zastrihnúť pazúriky, neznášanlivosť iných psov, preberavosť v krmive a pod.

Prístupy majiteľov ku svojim psom sa naprieč našim plemenom značne líšia. Nielen vo finálnej predstave o vhodnom / želanom správaní psa ale aj v tom, koľko majú vedomostí, ako želaný stav dosiahnuť, alebo presvedčenia, či je to vôbec možné. Absencia vedomostí o výchove môže niektorých majiteľov privádzať k záveru, že (isté) prejavy správania nie je ani možné korigovať / zmeniť, alebo sú typickým prejavom plemena. Každý budúci majiteľ si môže ešte pred zadovážením šteniatka shiby premyslieť, čo od psa v dospelosti očakáva a skonfrontoval svoje predstavy s inými dlhoročnými majiteľmi, ideálne aj chovateľmi. Uvidí tak väčšie množstvo psov a porovná si to so svojimi očakávaniami. 

Sú Shiby, ktoré doma ničia veci? Áno! Sú shiby, ktoré doma nikdy nič nezničili? Áno!

Sú Shiby, ktoré neznášajú iných psov? Áno! Sú aj také, ktoré sú s inými psami v pohode a radi sa s nimi hrajú?  ...áno. 

Sú Shiby, ktoré prídu na zavolanie? Áno! Sú aj také, čo sa to nikdy nenaučia a pána neposlúchajú? Áno...

Výchova a socializácia s dôverou a rešpektom k majiteľovi sú neoddeliteľné súčasti jedného celku - vzájomne na seba nadväzujú a podmieňujú sa.

--
Je možné so Shibou zložiť skúšku poslušnosti a ovládateľnosti? Dá sa získať u Shiby taká poslušnosť a dôvera, že rešpektuje psovoda aj dlhšiu dobu bez odmeny (povchvalou, hračkou či mašktou)? Príklad takéhoto tréningu v príprave na skúšku:

Samotná skúška BH VT podľa medzinárodného skúšobného poriadku IGP - počas celej skúšky nesmie psovod psa nijak odmeňovať, žrádlo ani pamlsky nesmie mať ani pri sebe - počas jednotlivých cvikov nie je možné psa ani slovne pochváliť - slovná pochvala je možná medzi jednotlivými cvikmi asi 2-3x podľa uváženia psovoda. Skúška spočíva vo vykonaní presne definovanej zostavy, ktorej súčasťou sú povely: chôdza pri nohe, čakaj, ľahni, odloženie za pochodu, privolanie z odloženia, dlhodobé (cca 10 min.) odloženie psa vo vzdialenosti cca 50 m, test správania sa psa voči ľuďom, iným psom, voči trúbiacemu autu, cyklistovi a pod.

Namiesto ničenia vecí, neznášanlivosti iných psov či poslušnosti je možné dosať akýkoľvek iný prejav správania:

(ne)príchod na zavolanie, (ne)ovládateľnosť / ochota spolupracovať, (ne)poslušnosť, (ne)dobrý vzťah k cudzím ľuďom, deťom, hluku, miestam... Pre každé uvedené platí rovnako, že sú Shiby na jednom i druhom protipóle a mnohé niekde uprostred pomyselnej stupnice. Všetky prejavy správania však nie sú dané plne vrodenou povahou či plemenom! Mali by sme vedieť, aké sú možnosti a danosti plemena - a na druhej strane - čo máme v rukách už my ľudia. 

Podstatný je vplyv výchovy majiteľa. Niektorí majitelia mylne zamieňajú svoju nevedomosť o výchove za konštatovanie o určitých prejavoch správania Shíb, že je to "dané plemenom / povahou / prírodou / náhodu..." - a je to tým pádom podľa tohto úsudku nemenné či nevhodné meniť.

V každom prípade je nesprávne vydávať niektoré z prejavov neželaného správania:  (napríklad: nerešpektovanie pána, ničenie vecí, neznášanlivosť iných psov či ľudí, neposlušnosť atď.) za prejav alebo charakteristické rysy plemena - populácia Shíb v našich končinách je v tomto dobrým príkladom. Korene týchto neželaných prejavov sú v nedostatočnej a/alebo nesprávnej výchove často v kombinácii so slabou socializáciou v rannom veku. Nesprávna či nedostatočná výchova pramení z našej neznalosti toho, ako funguje pes, jeho zmýšľanie, motivácia a aké sú výchovné či výcvikové metódy.

Foto: Tibor Tóth

Pre lepšie pochopenie toho aká shiba je, čo sú jej preddispozície a čo potrebuje pre svoj spokojný život - je dobré si pripomenúť ako Shibu vidia a stvorili v jej rodnej krajine. Pre popísanie súhrnných rysov osobnosti Shiby majú obyvatelia japonských ostrovov tri výrazy:

KAN-I - neohrozenosť, odvážnosť, smelosť

RYOSEI - dobrá povaha

SOBOKU - prirodzenosť, nenútenosť, otvorenosť

To sú tri mentálne a duševné vlastnosti, ktoré musí mať každý správny pes japonského prírodného plemena. (G. Hasket, S. Houser, 2003)

RYOSEI – dobrá povaha

Doslovný preklad RYOSEI je „dobrá povaha“. Výraz znamená, že jedinec je mierumilovný, prívetivý, verný a milujúci. Dobrá Shiba musí byť nielen dobrým strážnym psom, ale zároveň aj príjemným spoločníkom, ktorý je inteligentný a okamžite reaguje na povely. Musí mať prenikavé zmysly, ale popritom musí byť poslušný a rešpektujúci svojho pána.

Toto je pôvodná a rámcová predstava o povahe a správaní psa podľa Japoncov, stvoriteľov plemena. Každý majiteľ môže mať vo výchove aj svoje ciele a tak formovať psa určitým spôsobom aj podľa vlastných predstáv. Na rešpekte k vlastnému pánovi a dôvere k nemu sa ale zhodnú asi všetci majitelia plemena. Vo výchove psa bude často reč aj o iných kategóriách ako je samotné "návody na výchovu". Asi nikde inde neplatí lepšie, že všetko so všetkým súvisí. Vyzbrojiť sa treba trpezlivosťou a otvorenou mysľou a známe "AHA-momenty" prídu častejšie. 

Predstavou o dobre vychovanom psovi môže byť Shiba, ktorá má všetky alebo niektoré z nasledujúcich charakteristík:

° je typickým predstaviteľom svojho plemena
° veselá, sebavedomá, hrdá osobnosť - vyrovnaný a spokojný pes
° ktorá kope za seba a zároveň miluje svojho pána a svoju rodinu
° dôveruje mu a rešpektuje ho
° a pokiaľ sa môže o neho oprieť a cíti, že jej rozumie, 

° urobí pre neho aj to, v čom práve sama veľký zmysel v ten moment nevidí - ak to nie je príliš často
° doma nič neničí, na iných ľudí a psov sa teší, alebo 

° má aspoň radosť ak stretne obľúbených kamošov na "shibiu drsnú" hru či naháňačku či spoločné kúsanie paličiek ; )) 

° môže byť viac či menej teritoriálna a chrániť si svoj domov, rodinu a zdroje
° je našim dobrým parťákom, ktorého môžeme doma nechať samého odpočívať ale rada s nami vybehne na výlet, túru či iné dobrodružtstvo

° toleruje iných psov pokiaľ si na nej nebudú dokazovať svoju dominanciu

° a keď na ňu vonku milovaný majiteľ zavolá, tak príde! : ))

Možno to znie pre niekoho ako ideálny pes ; )) Iný môže mať odlišnú predstavu - je to v poriadku.

Výchova začína ešte predtým, než si majiteľ prinesie šteniatko domov - inak sa bude dať pristupovať ku šteniatku, ktoré je sebavedomé a dobre pripravené (pozná ruch domácnosti, iných psov, domáce zvieratá, chovateľ ho ďalej privykol na prepravku, klietku, transport autom, boli na návšteve cudzí ľudia a deti a pod. Viac starostí s touto úvodnou socializáciou a výchovou bude mať ten majiteľ, ktorého šteniatko takto nie je pripravené, alebo je pripravené čiastočne, alebo nie je prototypom sebavedomého jedinca, správa sa skôr opatrne a potrebuje trošku viac času. Tam sa s výchovou a predstavením "sveta" šteniatku nedá ísť tempom ako u jeho sebavedomého súrodenca. Zároveň platí, že výchova tohto sebavedomého jedinca bude zrejme náročnejšia - možno o trochu a možno výrazne - a bude to namáhavé. A nielen prvé mesiace. 

Zvážte svoje mentálne i časové možnosti a poraďte sa s chovateľom pri výbere šteniatka ešte aj po samotnom vrhu - neobmedzujte sa pri výbere šteniatka len na to, aké chcete pohlavie a farbu - to vo finále nie je až tak kľúčové ako jeho povaha a temperament! A o tých už niečo z prvých prejavov chovateľ vie.

Základom výchovy je teda ovplyvňovanie správania psa želaným smerom - formovanie. Základným spôsobom ako sa pes niečo naučí - nejaké správanie bude opakovať alebo ho nebude opakovať, je následok a ich pocit. Pokiaľ po nejakej aktivite príde stav, v ktorom sa cítia dobre, tak toto správanie/aktivitu zopakujú radi aj v budúcnosti. Naopak, ak je dôsledok pre psa subjektívne viac či menej nepríjemný a/alebo nezískajú to, čo chcú, správanie ktoré mu predchádzalo opakovať nebudú. Platí to však len pri 100%-tnej dôslednosti. Posilňovať želané správanie sa dá pochvalou - odmenou vo forme nášho nadšenia (emócií), fyzického dotyku (hladenia, škrabkania), ďalej odmena vo forme hry, zaujímavej hračky či iného predmetu, žrádla alebo konkrétne pamlsku... Odmenou je pre psa aj naša samotná pozornosť (že ho vnímame - opakom je naša ignorácia, odchod...) Odmena posilňuje v šteniatku zopakovanie správania, po ktorom ju získalo. To je jeden zo základných princípov výchovy.

ČO AK PSOVI "NENAPOVEDÁME" DOSTATOČNE ČASTO

Bez nášho usmernenia môže šteniatko (i dospelý pes) skúšať rôzne spôsoby ako sa dostane k tomu čo chce... výhodám, potrave, hračkám, vyššiemu postaveniu vo svorke. Skúša urobiť rôzne veci a sleduje následky svojho správania - pokiaľ sú bez negatívnej odozvy a získa nimi to, čo chce - správanie pravdepodobne znova zopakuje. 

Ak za to získa negatívnu odozvu a nezíska to čo chce - možno sa o to ešte raz - dva x pokúsi, ale ak bude výsledok rovnaký, správanie (stratégiu) opakovať logicky už nebude - nebola úspešná. Už z tohto krátkeho vysvetlenia je zrejmé, že naše reakcie ovplyvňujú správanie malého šteniatka od útleho veku. Pokiaľ šteniatku dostatočne často nenapovedáme ako je to správne, "začne" o tom uvažovať skúšaním samo. 

Ak mu povieme hneď ako to má byť, nemusí si robiť starosti s hľadaním odpovede. Aj z tohto dôvodu sa majitelia často dostávajú do situácie, že psa musia "niečo odúčať". Je to z toho dôvodu, že "nenapovedali" svojmu šteniatku včas, ako to má vyzerať správne. Ak je šteňa či mladý pes dlho ponechaný bez nápovedy (opory vo svojom majiteľovi) a ten to chce neskôr zmeniť, stretáva sa s nevôľou psa - nastane vrčanie, zaháňanie sa zubami či rovno varovné jemné pokúsanie ruky. 

Po takejto udalosti, ktorá prekvapí nemilo asi každého majiteľa šteniatka (deje sa tak často už vo 5 - 7 mesiaci jeho veku) môže nastať opačný extrém - príliš prísne pravidlá, ktoré majiteľ začne obratom na psovi aplikovať, často však bez dôsledného a zrozumiteľného vysvetlenia psovi čo po ňom vlastne chce. Ak po shibe chceme niečo, mali by sme si byť najskôr istý, že sme jej vhodne vysvetlili, čo to presne má byť. Nie je nič horšie ako tlačiť na psa a chcieť po ňom niečo a pes nevie čo, a ešte sa aj na to na neho hnevať. Aj vtedy nastane zo strany psa nevôľa, sprevádzaná vrčaním a stresom - je to však dané tým, že majiteľ neukázal psovi zrozumiteľne, čo po ňom chce a vyžadoval to od neho príliš skoro.

NULTÝ STUPEŇ VÝCHOVY: SOCIALIZÁCIA

Predpokladom výchovy akéhokoľvek psa vrátane Shíb je ich včasná a správna socializácia. Príklad: je nemožné naučiť shibu pekne chôdzi pri nohe (neťahaniu na vodítku) pokiaľ je v danom prostredí v strese, nebola včas s takýmto prostredím zoznámená, je rozrušená, neistá, snaží sa odtiaľ uniknúť... Skúste učiť psa ísť kľudne pri nohe zakiaľ sa on v strese snaží z daného miesta dostať... Je to logicky nemožné. 

Ďalší príklad: chcete naučiť svoju Shibu na povel "čakaj" (napr. krátkodobé alebo dlhodobé odloženie). Skúšate to doma - ide to. Prídete do mesta a skúsite to tam - Shiba sa začne oblizovať, sliniť, dychčať a nedokáže obsedieť na mieste ak sa vzdialite čo i len na 5 metrov, a neobsedí tam ani chvíľu... Opäť je to dané tým, že je v nepohode kvôli danému prostrediu. Nesplnila povel nie preto, že by ho nepoznala alebo nechcela splniť, ale podmienky v ktorých ho mala splniť boli pre ňu priveľmi náročné. Opäť socializácia... 

Výchova teda ide ruka v ruke so socializáciou a pokiaľ by si mal budúci majiteľ šteniatka vybrať medzi nimi dvomi - tak voliť by mal socializáciu - včasnú a správnu. Výchova a náväzná poslušnosť sa dá dobehnúť prakticky pomerne dobre aj v neskoršom veku, socializácia nie - je to dané mentálnym a fyziologickým vývojom šteňaťa v jeho rannom veku. Ideálne a správne je samozrejme socializovať a vychovávať šteňa súčasne. 

Foto: Jana Stančíková, Anna Shustrová

° t.j. odmeňovať iba želané správanie psa (želané spôsoby správania) pri výchove psa je preto vždy myslieť na to, čo pes chce / čo je pre neho želanou odmenou - my našim správaním určujeme to, akým spôsobom sa k tomu pes dostane. Náš príchod si vie "vynútiť" štekaním alebo bytím ticho. Hodenie loptičky si "vie vynútiť" vyskakovaním na nás alebo sedením na zemi a upretým pohľadom na nás, a pod.

° odmenou pre psa nie je teda iba nejaká hračka či maškrta, ale naša pozornosť, prítomnosť či akékoľvek naše správanie/konanie, ktoré pes CHCE

° psa nekarháme, nenapomíname ani mu nič nezakazujeme vyslovením jeho mena rôznou intonáciou hlasu - z ľudskej komunikácie sme na to zvyknutí asi všetci: stačilo, že sa na nás mama či otec v detstve istým spôsobom pozrela alebo povedala naše meno presne zvolenou intonáciou hlasu a hneď sme vedeli "ktorá bije" a že sme často neurobili dobre... na toto treba u psov zabudnúť, je to nesprávne

° poznáte najdôležitejšie slovo pre psa? Je to meno psa - keď ho pes započuje, má sa rútiť k nám, ku svojmu milovanému pánovi. Psíka môžme osloviť, ak po ňom niečo chceme a je niečim zaujatý - než vyslovíme čo po ňom chceme (povel), získame jeho pozornosť. Meno = psova pozornosť, až následne, keď nás vníma, mu povieme čo máme na srdci ; ))

° znamená to, že ak pes robí niečo, čo nechceme, nekarháme ho za to a nezastavujeme v danej činnosti spôsobom, že s negatívnou / hrozivou intonáciou vyslovíme jeho meno - je to nesprávne. Na ukončenie neželaného správania sú rôzne spôsoby - nemalo by ním byť však psíkovo meno s nepríjemným podtónom

° ak žije šteniatko v rodine s viac ako jedným členom vrátane detí, je viac než vhodné sa vopred dohodnúť na základných pravidlách, čo sa šteniatku povolí a čo nie - šteňa potrebuje pevný rámec fungovania, aby získalo istotu, že je tam niekto, kto tomu rozumie, pevne to drží v rukách a nemusí si s tým robiť starosti ono samo (tak sa začína budovať dôvera v majiteľa) - pokiaľ je členov domácnosti viac, pravidiel by sa mal 100% držať každý člen. Pre vývoj a formovanie správania šteniatka nie je nič horšie ako pravidlá, ktoré sa menia s členmi domácnosti

° budúcim majiteľom šteniatka shiba inu odporúčame, aby začali vychovávať ešte predtým, než šteniatko k ním dorazí - vychovávať seba: tým máme na mysli získanie vedomostí o plemene, samotnej výchove, správnej komunikácii so psom, jeho potrebami, jeho správnym fyzickým a psychických vyžitím, vzájomnej komunikácii medzi psami a pod... je viac než fajn mať vo veciach aspoň "trochu jasno" než šteniatko skutočne príde ku nám. Jeho tempo vývoja je totiž rýchle a v situácii, že do toho ideme bez dobrého informačného základu, môže nás ľahko predbehnúť - vtedy budeme psa viac odúčať ako "nie", než učiť ako "áno"

Pokračovanie o výchove nabudúce...

MOJKANIE A NÁKLONNOSŤ

Mnoho majiteľov Shíb po príchode šteniatka domov alebo najneskôr v období pred pubertou precitne a nechápe, že ich shibiatko sa nechce mojkať, túliť a už vôbec nie na nich spať či nevyhľadáva nejaký vzájomný fyzický kontakt. Pes čo sa nechce so mnou stískať a ťahá sa odo mňa preč? Čo to je za psa?! : DDD Vitajte vo svete nekompromisných shibích samurajov : )) Treba povedať, že Shiby nie sú v tomto smere a povahovo celkovo rovnaké - sú tam veľké rozdiely. Niektoré sú mojkavé, iné menej (občas) a ďalšie zasa vôbec a jedno-dve pohladenie týždenne je tak akurát ; )) Peklo na zemi pre majiteľov, čo si kúpili psa na (po)mojkanie, škrabkanie či spoločné gaučovanie..

Namiesto pritúlenia sa k nám na sedačke si radšej ľahnú 3 metre od nás, najlepšie tak, aby videli na všetky smery a pekne (si nás) hlídajú. O čo viac sa majiteľ snaží vnútiť a "naučiť" shibie psíčatko na mojkanie, o to viac sa odťahuje a snaží uniknúť. Je to často komické ako sa vlastný pániček snaží pohladiť si vlastného psa a ten mu ukazuje každým svojom chlpom, že o to rozhodne nemá záujem a pániček má prestať sa strapňovať a ponižovať pred jeho veličenstvom Shibou. 

Na cvičákoch často počuť vetu "no a keď k vám psík pribehne (na zavolanie napríklad) tak sa veľmi tešíme, prejavíme emócie radosti, pohladkáme ho pomojkáme ho poriadne a dáme maškrtu". Ha!!! Zrada... Shibička si pre maškrtu síce pribehne, ale načahujúcej sa našej ruke, ktorá ju chce pohladiť po hlave (chyba, veľká chyba!!! : DDD ) sa často okamžite vyhne. No čo sme len automat na granule a pamlsky? Áno : )) Áno aj nie. Nie všetci kynológovia pristupujú na cvičákoch ku psom dostatočne individuálne, automaticky predpokladajú, že fyzická náklonnosť, pohladenie či pomojkanie je pre psa odmenou.

TO, ČI JE NIEČO PRE PSA ODMENOU ALEBO TRESTOM, ROZHODUJE PES

Je mylné sa domnievať, že o forme odmeny rozhodujeme my. Či pes vyhodnotí nejakú vec ako odmenu (alebo formu motivácie niečo urobiť) totiž naozaj nezávisí od nás, ale iba od neho. Pre jedného psa môže byť pohladenie veľkou motiváciou, pre našu Shibičku naopak - môže to byť pre ňu dokonca aj trestom. Ona nechce byť hladená a my ju za to po privolaní vždy pohladíme. Vie, že to príde a tak si vlastne znižujeme jej snahu prísť - chce sa totiž pohladeniu vyhnúť. Ak vaša shibička netúži po pohladení, nesnažte sa ho použiť ako odmenu (ak ju niečo trénujete / učíte), pôsobí to totiž kontraproduktívne. Jej pohladenie je totiž "odmenou" pre vás ale nie pre ňu. 

Každý pes má inú "kapacitu" koľko sociálneho kontaktu a náklonnosti potrebuje. Ak si ho minieme doma a potom mu ho chceme ponúknuť vonku ako odmenu (za niečo), tak pes už má dávno túto potrebu naplnenú a nepotrebuje viac - takže to nefunguje. Každý majiteľ časom tak nejak vytuší koľko toho jeho pes potrebuje a kedy už má v tomto smere "full". Je trochu nevýhodné mojkať psa doma "len tak" a potom to chcieť zapojiť (ako formu motivácie) vonku do tréningu. Jediným riešením - ako už tušíte - je to, ušetriť si mojkanie a pohladenia na von. Jediným riešením ako docieliť to, aby psíkovi pohladenie chýbalo a prišiel si po neho, je proste nedávať mu ho (nadmieru). Musí mu začať trošku chýbať a nemať ho dosť, aby začal mať o neho záujem. Dobrým trikom je aj to, poškrabkať ho niekde, kde sa práve snaží "poškrabkať vykusovaním zubami / labkou on sám - naše poškrabkanie mu prinesie pocit úľavy, ktorý je pre neho veľmi príjemný. 

Na druhej strane platí však zároveň aj to, že pokiaľ si psa "nevymazlíme" a nebudeme ho na mojkanie či hladenie privykať, tak vlastne ani nemá šancu zistiť, že mu je príjemné, že ho (opakovane) chce a že mu tieto príjemné pocity sprostredkujeme vlastne my ľudia. Je to trochu balansovanie na tenkom ľade, každý by si mal nájsť svoju vlastnú cestu, lebo každý pes je individualita.

Niektoré psy sú celoživotne nekontaktné. Súvisí to často s tým, čo sa s nimi dialo prvé 2-3 mesiace a čo im do vienka dali rodičia. Shiba ako prírodné plemeno potrebuje u chovateľa veľmi intenzívne privykať na náš dotyk, ruky a náš pach. "Nevychytané" a nevyhladkané šteniatka si to často nesú celý život. Chleba sa láme 4 - 8 týždeň, vtedy ich treba na naše ruky a dotyk privykať najviac. Nový majiteľ to môže z časti zvrátiť tým, že "doženie" hladkanie a privyknutie na fyzický kontakt s rukou, ale nie vždy sa to podarí úplne. Shiba (šteňa) odchovaná v koterci len s matkou bez častého kontaktu s ľuďmi (chovateľom, jeho rodinou, návštevami, deťmi...) si na náš dotyk neprivykne a nesie si to celý život tým, že sa ho stráni a vyhodnocuje ho niekedy aj ako potenciálne riziko alebo jej proste dotyk nechýba - nepotrebuje ho - nebola na neho privyknutá. 

Pred 3-4 rokmi som veľa browsovala v skupinke Shiba Inu Photography, ktorá má už takmer 40 tisíc členov.  To je vždy slušná vzorka urobiť si na niečo názor. Tiež som totiž bola z tých, u ktorého sa pes viac tešil pri privolaní na maškrtu a napriahajúcej ruke sa poctivo vyhol. A takisto priľahnutie si k nám na gauč bolo tak 1-2 x ročne a to sme rovno buchli šampus na oslavu tejto významnej udalosti : )) Pravdou je, že náklonnosti od nás mala dosť veľa a nikdy jej vlastne nemala šancu vtedy začať chýbať, aby si po ňu prišla sama. 

Súviselo to aj s tým, že kým je to mladý pes/sučka, tak sú obvykle takí aktívni, nevybujačení, jak ľudskí puberťáci, ktorých keď ide mama pohladkať, tak ešte dostane aj vynadané nech ich na ulici nestrápňuje, lebo oni sú už dospelí ; )) Ak žijete v domácnosti s viacerými psami alebo deťmi a pes nie je jedináčik, ktorý má všetku pozornosť (kopcovito lebo "snažíme sa mu veľmi venovať"), tento problém nastáva obvykle menej. Tam, kde sa musí o pozornosť trochu súperiť alebo sa len delí medzi viacerých, tam kde nie ste so psom celý deň (lebo práca z domu), tam kde sa musí trošku o jej získanie usilovať - tam býva v tomto smere situácia lepšia. V spomínanej FB skupine ľudia písali často "myslela som si, že ten náš sa nepríde nikdy pritúliť" a nasledovala fotka oranžovej kožušiny nacapenej na gauči na páničkovi. 

Dobrou správou teda je, že aj tí psí jedináčikovia, ktorí sa dnes o naše pohladenie nepotrhajú, sa časom menia. Môžem to potvrdiť. Ráno máme s psicou taký rituál už, že ju vyškrabkám, ona mi za to očistí (vylíže) okolo ucha, čelo, alebo ruky, šteglím ju, oňufkávam ju pri hlave (tam si najradšej privoniavam) a ona mi naoplátku dopraje taký líščí ranný wellness. Je to milé, nebudem klamať. Niekedy mám lucky day a urobí to aj večer : DDD

Úprimne - do tohto stavu to môže potrvať aj pár rokov, na tom sa zhodli v skupine stovky diskutujúcich a radím sa tiež medzi nich. Nech je nám to útechou a nech je naša nádej vo vzájomné túlenie sa dobre živená! Vnútorne nás tak či tak milujú a platí zrejme, že Japonci svoje city verejne neukazujú! : DDD U niektorých líčších to teda platí 2-násobne : )) 

Jana Martišková

Pani Shiba vo svojich individuálnych horizontálnych rozjímaniach a pár milostivých okamihov kedy nás poctila svojou prítomnosťou: