Deti a psy: pohryznutie do tváre

Pri čítaní článku „Jak snížit riziko kousnutí psa do obličeje člověka“ (časopis Pes přítel člověka, číslo 9/2019) sa mi vynoril jeden nedávny zážitok z prechádzania parčíkom neďaleko našej bytovky.

Dve dievčatká vo veku asi 10 – 11 rokov venčili svojho psíka (jack russella). Oproti išla iná majiteľka s krížencom špica (podkolennej veľkosti) – bol na pohľad veľmi roztomilý. Psíky šli na flexi vodítkach napred, oňuchali sa, všetko v pohode potiaľto. Jedno z dievčat si však rýchlo čuplo smerom hlavou priamo nad druhého psíka.

Chytilo jeho hlavu do svojich rúk, nakláňajúc sa nad neho, pričom mu pozerala uprene do očí a začala mu rukami akoby „chuchlať“ hlavu - naťahovala a stískala mu na nej srsť, robila mu „opičky“ do tváre s vysokým tónom hlasu „moooój, ty si ale zlatýýý“. Vďaka značnej hlasitosti a pisklavosti jej hlasu som to prechádzajúc okolo celé vypočula.

Majiteľka dievčatko rukou vzápäti rýchlo odtisla od jej psa a povedala niečo v tom zmysle, že mu to nemá robiť. Ďalej som už nepočula, čo si hovorili. Pes to evidentne ustál, neprišlo k ničomu vážnemu, ale pohotové fyzické odstrčenie dieťaťa od hlavy psa napovedalo mnohé.

Podľa autorov spomínaného článku Ing. E. Koru a Ing. P. Řezáča z Mendelovej univerzity v Brne je pohryzenie do tváre spôsobené (vyvolané) vždy správaním, ktoré iniciuje osoba a nie pes. Autori urobili mnoho testovaní a na konkrétnych príkladoch ukazujú, kedy pes zvládol istý typ správania od svojho majiteľa, ale rovnaké správanie netoleroval vzápätí od inej cudzej osoby, ktorú následne pohrýzol do tváre. To je vcelku vážna informácia pre všetkých rodičov, či už majú doma psíka alebo nie. Deti sú tou najohrozenejšou skupinou.

Kúsanie či hryzenie je aktivita, ktorú sa u psov snažíme regulovať. Psy zuby používajú aj pri hre, ich prah bolesti je odlišný od nášho. Podľa zistení autorov článku - konkrétne plemeno psa nemá vplyv na to, či pes (po)hryzie do tváre človeka (častejšie). Čivavy teda nehryzú viac ako beagle napríklad. Plemeno je v tomto smere teda (úplne) indiferentné. Do tváre sú najčastejšie pohryzené deti než dospelý, častejšie menšie deti než teenageri. Logicky, ich tvár je ku psovi bližšie než u vyššieho človeka. Uvedené výsledky výskumu hovoria o tom, že až 80% pohryzení detí psom do tváre sa stávajú u detí menej ako 12 ročných. Početnosť pohryzení však nesúvisí (iba) s výškou detí (blízkosť tváre), ale aj s faktorom pohlavnej vyzretosti. Deti v tomto veku nedosiahli ešte pubertu, ešte sa u nich nezvýšila hladina pohlavných hormónov, ktoré majú na svedomí nárast tvorby pachových látok. Aj toto pes zaznamenáva. Je preto schopný rozlíšiť deti pred a po puberte. Zdá sa, že aj tento faktor hrá pri pravdepodobnosti uhryznutia svoju rolu.

Štatistika o pohryzení človeka psom sa na Slovensku bohužiaľ nevedie. Tieto údaje by boli cenné, oprieť sa však musíme o dáta zo zahraničia. Ortopéd MUDr. J. Kubašovský z košickej nemocnice v Šaci zverejnil zaujímavé poznatky a štatistiky. Vyplýva z nich to, že najčastejšie sú psom pohryzené malé deti, skôr chlapci, dotknuté skupiny sa však menia. V niektorých krajinách je to skupina 5 – 9 ročných detí, inde o niečo málo staršie. Často sa však jedná o pohryzenie domácim psom alebo od psov, ktorý žijú v ich blízkosti a deti psa poznajú/pes pozná deti (od susedov, kamarátov a pod.). Zverejnené české, rakúske, austrálske či iné štatistiky deklarujú jedno spoločné: vlastný pes pohrýzol dieťa v 60 – 85% prípadoch. Je to vysoké číslo, ktoré najmä u detí hovorí jednoznačnou rečou – Známy alebo vlastný pes neznamená automaticky vždy 100% bezpečný pes!

Za naše správanie sme si ako dospelí zodpovední sami – to však neplatí u detí a psov. Za obe tieto skupiny sme zodpovední opäť my dospelí a mali by sme aktívne formovať správanie tak detí ako i psov. Proaktívny prístup k veci sa týka nás psíčkarov, ale aj nepsíčkarov. Aj táto skupina detí, ktoré nevyrastajú so psom je vo vyššom potenciálnom ohrození. Ak ich rodičia nevedú správnym smerom ako sa vhodne chovať ku psom, dôsledky môžu byť nemilé. Takisto psy, ktoré nie sú navyknuté na prejavy správania, dotykov, pohyb, pach, intenzitu hlasu či spôsob hry malých detí, nemusia a nebudú na tieto podnety reagovať podobne ako psy, ktoré naopak s deťmi vyrastajú. Tolerancia psíkov v bezdetných domácnostiach je voči detskému správaniu často nižšia - logicky - nie sú na neho privyknuté.

Veľmi malé deti nevedia ovládať svoje konanie - aj keby sme sa im snažili vysvetliť, čo psíkovi môžu robiť a čo nie, musíme na to 100% času dohliadať pretože nemajú schopnosť ešte porozumieť následkom svojho správania a ani ho ovládať.

Väčšie deti, ktoré sú schopné porozumieť následkom svojho konania, majú byť rodičmi vedené k tomu, aby sa istým prejavom správania voči psom vyhli. A nielen to! Deti musíme naučiť jednu vec – to, čo si dovolia ku vlastnému psíkovi nemôžu si automaticky dovoliť k cudziemu. Napríklad uprený pohľad do očí a stískanie tváre vlastného psa môže u cudzieho znamenať veľký problém.

Rodičia detí, bez ohľadu nato či vyrastajú v domácnosti so psom, si môžu osvojiť nasledovné rady ako predísť útoku a poraneniu dieťaťa psom. Nie každý pes znesie všetko. To ani nemusí – každý pes má svoje limity a preto 1. pravidlom bezpečnosti je

- Fyzicky nekontaktovať cudzieho psa bez predošlého opýtania sa jeho majiteľa, či tak dieťa môže urobiť

Rodičia detí by mali brať na vedomie, že často, ak je pes pripútaný (a čaká na majiteľa napríklad pred obchodom), môže na priblíženie sa cudzej osoby a pohladenie reagovať úplne inak ako keby ho stretli voľne v parku alebo na dlhom vodítku pri venčení. Z miesta priviazania pes nemôže uniknúť. Pre mnohých psov to spôsobuje stres a napätie - ak sa v tejto situácii snaží priblížiť niekto cudzí a kontaktuje sa s ním nevhodným spôsobom, môže to skončiť pokúsaním. Nevhodné spôsoby kontaktovania sa so psom:

- Nakláňať sa na neho

- Doslova mu zazerať uprene do očí

- Rozprávať na neho tesne tvárou v tvár

- Snažiť sa ho za každú cenu pohladkať po hlave

- Robiť to prudkými pohybmi

- ďalej ak dieťa pri tom piští / jasá, vyskakuje, „vytešuje sa“, rozhadzuje rukami, dupe, skáče...

- Dotýkať sa ho (všeobecne) alebo sa ho dotýkať na miestach, kde pes dotyk nemá rád (chvost, naťahovať mu srsť, chytať či kmásať mu uši, špárať sa mu / pichnúť / ukazovať prstíkom k tlame, očiam alebo ňufáku a pod.)

Pohryzením môže pes reagovať aj v situácii, kedy

- Je náhle vyrušený zo spánku (dieťa ho prekvapí pohladením, skríknutím, ťapnutím, hodením hračky a pod.)

- Je vyrušený pri kŕmení

- Je dráždený, ak je uviazaný alebo uzavretý v malom priestore odkiaľ nevie uniknúť („zahnaný do kúta“)

O benefitoch vyrastania detí v jednej domácnosti so psíkom niet pochýb.

Psy vyrastajúce a žijúce v rodine s deťmi toho od deti „znesú“ určite viac ako psy, ktoré na takéto správanie zvyknuté nie sú. Rodičia detí, ktoré vyrastajú so psom, by preto mali byť obozretní a viesť svoje deti k tomu vedomiu, že k cudzím psom sa nemôžu správať ako ku svojmu. Vlastného často môžu bozkávať na hlavu, možno ťahať za chvost, šťúrať sa mu v tlame, dvíhať ho na ruky alebo mu chytať labky – ak ich pes je na to zvyknutý a je s tým pohode - nie je žiaden problém. Iný pes (neprivyknutý na toto správanie, nevyrastajúci s deťmi) však toto tolerovať nemusí. Následky môžu byť fatálne.

Nemali by sme zabúdať na zopár bodov a prejavov správania, ktoré (najmä cudzí) pes môže vyhodnotiť ako ohrozenie. Ak prehliadneme týchto niekoľko málo signálov

- klopenie uší,

- submisívne stiahnutie sa,

- cúvnutie,

- obliznutie (oblizovanie) si tlamy,

- dychčanie

- nadvihnutie pyskov, zavrčanie a pod.

tak v krátkom čase môže nasledovať tieto prejavy nevôle a stresu obrana formou útoku pohryzením. Najmä deti si správanie pred útokom, ktorým pes dáva často DOSTATOČNE A VČAS NAJAVO, že mu daná situácia nie je komfortná (a majú s konaním okamžite prestať) vysvetľujú NESPRÁVNE.

Signály nepohody a stúpajúceho stresu vyhodnocujú deti často presne naopak: „akí je zlatučký, ako sa učupuje nežne, ako sa mu to páči (keď "milo" klopí ušká dozadu), ako sa usmieva...“. Pes je pritom v strese, dychčí, oblizuje sa, prikrčuje sa a deti tieto prejavy stresu

- nevedia prečítať alebo si ich v „zápale nadšenia a hry“ či neznalosti

- nevšimnú,

a po pár sekundách nasleduje obrana útokom a záhryz.

Shiba je tvárny pes.

Ak je správne socializovaná, deti miluje a je to skvelý rodinný pes. Záujemci o toto plemeno často smerujú na nás otázky, či sa shiba v pohode znesie s deťmi. Áno, bez problémov - ak vyrastie ako šteniatko s deťmi alebo si ako dospelá na deti postupne privykne. Rodičia však nesmú zabúdať na to, že každý jedinec má hranice niekde inde. Pes neznesie a nemusí zniesť všetko (akékoľvek zaobchádzanie) – a v tomto smere treba deti odmalička viesť. Vychovávať musíme aj deti aj psa.

Zároveň netreba zabudnúť na spomínaný fakt, že svoje deti je potrebné učiť tomu, že to, čo si „dovolia“ robiť vlastnému psíkovi, nemôžu robiť automaticky aj iným neznámym psom. Pred opýtaním sa majiteľa cudzieho psa by malo byť tabu prílišné "civenie" do očí, hladkanie po hlave, náhle „zhrrrrknutie sa“ väčšieho počtu detí okolo psa a hladenie ho naraz, ťahanie za chvost, stískanie tváre a pod. Vždy je bezpečnejšie a nutné opýtať sa majiteľa, či dieťa môže pohladkať psa (ak chce) a kde ho môže pohladkať. Niektoré psy neznesú dotyk pri chvoste a zadku, iným nie je po vôli také to typické detské oťapkávanie a intenzívne hladenie hlavy či chytanie za labky.

Foto 1,2,3,4,5: Canva

Zaujímavé sú aj zistenia štúdie skupiny autorov o tom, prečo sa udeje častejšie uhryznutie psom u malých detí než u starších, nájdete ich tu. Podobných štúdií je mnoho, zhodujú sa vždy na tom, že k uhryznutiu prichádza vtedy, keď dieťa nevie rozpoznať signály u psa, že sa mu nepáči, čo dieťa práve robí a/alebo dieťa tieto signály ignoruje.

Odborníci sa teda v štúdiách zhodujú (a každý dobrý psíčkar to vie tiež), že je tu vždy pár sekúnd, kedy pes dáva ešte niekoľko signálov pred pohryzením (ktorými vyjadruje, že mu naše konanie nie je povôli a jeho stres sa stupňuje). Tento moment je cenný a preto treba byť pozorný - týka sa to najmä detí v zápale hry a nadšenia zo psíka.

Chybu urobia aj tí majitelia psíka, kedy pes reaguje na zdanlivo milé - a nami tolerovateľné správanie detí - negatívne. Pes napríklad zavrčí na dieťa, vytiahne gamby, ukáže zuby, snaží sa uniknúť, je stuhnutý, dieťa hlasite zastrašuje. Rodič to môže nesprávne vyhodnotiť ako agresivitu psa voči dieťaťu a potrestá psa. Odtiaľ je už len malý krok k „vybuchnutiu“ kedy pes pohryzie dieťa. Kde je chyba? Treba sa zamyslieť nad tým, aké správanie dieťaťa predchádzalo nepohode a stresu psa kedy napríklad zavrčal na dieťa (rodičia to pomenujú ako „agresívne správanie psa“). Často je ním napríklad to, že deti naháňajú psa, chcú si ho brať na ruky, pusinkovať ho, naťahujú ho, hrajú sa s ním príliš hrubo, nenechajú na pokoji, keď je pes unavený a chce odpočívať. Nesprávne je potrestaný pes, ktorý je v tom však nevinne.

V tom parku stačila možno 1-2 sekundy navyše, kedy by bez bdelosti a zásahu majiteľky špica mohlo prísť k nešťastiu. Dievčatko sa neopýtalo majiteľky po správnosti vopred a „mojkacie“ intenzívne stískanie hlavy mohlo dopadnúť horšie.

Deti to so psíkmi nemyslia zle, musíme ich však ako dospelí učiť ako sa vhodne ku ním správať - že nie všetko sa psíkom môže páčiť a najmä, aby boli pozorné a dokázali rozpoznať signály psa, ktorými dáva najavo, že sa mu naše konanie už nepáči a mali by sme s ním okamžite prestať.