autor: Jana Martišková

Tak!  A máme tu najvychytenejšiu zo shibích tém : ))) Nič majiteľov nepobaví tak dobre ako debata o privolá(va)ní svojich 4-nohých miláčikov alebo všeobecne ich pohyb bez vodítka  - či ochota prísť. 

Pre úvod je fajn si povedať, či ako majiteľ mám alebo nemám záujem dosiahnuť u psa spoľahlivé privolanie a zadruhé – či vlastne mám alebo nemám záujem (niekedy) púšťať psa navoľno. Pokiaľ o to záujem máte, radi by sme Vám predostreli niekoľko dôležitých bodov k zamysleniu pri tejto téme ako i odporúčania pre jeho nácvik (privolania). 

Na druhej strane sa téma privolania týka všetkých shíb - nielen situácií púšťania psa navoľno, ale aj privolania keď je na dlhšom vodítku, kedy chceme, aby k nám pes prišiel - a najmä dobrovoľne a rád! ; ))

Predpokladáme, že budúci majitelia shíb sú natoľko zodpovední, aby si pred zadovážením šteniatka zistili, že s privolaním shíb a chodením navoľno to nie je ani samozrejmé a ani jednoduché. Preto, aby sme mohli chodiť na bezpečných miestach so shibou navoľno, si ju asi nekupujeme – aspoň toto je všetkým budúcim majiteľom veríme už dávno zrejmé. Inak by sme mohli naraziť na nemilé prekvapenie. Takisto je pravdou to, že pri téme privolania a rozhovore o ňom, budú často informácie protichodné a budeme si v tvrdeniach akoby protirečiť. Je to stále jedna minca, akurát má vždy (minimálne) dve strany ; ))

Pokiaľ nemáte čas, trpezlivosť alebo záujem naučiť chodiť shibu (na vhodných!) navoľno, a docieliť takmer 100%tné privolanie, pokojne túto kapitolu preskočte. Trpezlivosť však neznamená trénovať privolanie hodinu denne. Trpezlivosť znamená ísť krok za krokom v učení privolania, vedieť presne ako treba postupovať a zároveň byť 100%tne dôsledný.

Docieliť tento stav totiž nie je ani samozrejmé a ani po jeho dosiahnutí si nebude môcť majiteľ povedať „hotovo – vybavené“, že to pes prosto ovláda a už sa tým netreba extra zaoberať. Je to „starosť“ a úloha na celý život – privolanie prosto treba akoby trénovať neustále, resp. robiť prevenciu na to, aby sa dosiahnutá latka udržala.

Nie, a nie! Foto. J.M.

LATKA, KTORÁ SA NEDVÍHA, PADÁ

Neznamená to, že privolanie budeme trénovať pol hodinu denne – to určite nie. Privolanie ako také, rešpektovanie tohto povelu, skôr súvisí celkovo s nastaveným vzťahom nášho psíka a nás, s hierarchiou u nás doma, a teda najmä s rešpektom a dôverou voči našej osobe a trochu menej od spôsobu akým budete privolanie trénovať. "Utvrdzovať" shibu v tom, že po zavolaní treba skutočne vždy prísť treba však neustále ; )). A pravidelne.

KEDY PRIVOLANIE NEFUNGUJE

° nesprávna alebo žiadna motivácia pre psa prísť

° nedôslednosť

° rozmaznanosť a benevolentné pravidlá fungovania/výchovy 

° nedôvera v majiteľa

° nesprávna technika učenia (musím sa rozhodnúť v danom momente pre 1 techniku)

° slabý tréning

V zásade máme 2 možnosti ako naučiť psa privolanie - prvá je formou podmieneného reflexu a druhá pozitívnym posilovaním Podmienený reflex je nezávislý od vôle psa, vytvorím u neho v hlave ako Pavlov u svojich psov reakciu na rozsvietené svetielko / zvonček: svetielko = žrádlo, dokolečka dokola táto náväznosť, a tak časom psy začali sliniť vždy, ak sa rozsvietilo svetielko. Pes slinenie neovláda svojou vôľou, a takisto môžeme docieliť pri privolaní, že bude fungovať bez jeho vôle iba na reflex. Naopak metódy pozitívneho posilovania sú založené na vôli psa a jeho motivácii prísť - čiže, výmena správania ktoré po psíkovi chceme, za niečo o čo má pes záujem. Čiže motivujeme ho prísť na nejakú odmenu - alebo v horšej situácii pod strachom a očakávaním trestu ak nepríde (to u Shíb zrejme nikdy fungovať nebude) alebo z rešpektu k pánovi.

Ako majitelia by sme sa mali rozhodnúť najskôr pre jednu možnosť, nie je vhodné ich kombinovať. Spočiatku môžeme psa učiť jednou formou a až keď je dobre upevnená, môžeme pridať druhú. Slovný povel by však mal byť odlišný, aby sa to psovi neplietlo. Napríklad ho učiť formou podmieneného reflexu na povel "ku mne", a neskôr pozitívnym posilovaním na "poď".

Pri pozitívnom posilovaní hrá však okrem tréningu svoju úlohu viacero faktorov. Čiže úspešnosť výsledku (privolania) ovplyvňujú (žiaľ) viaceré veci. Prakticky celý ostatný život a jeho výchova, náš prístup k nemu aj "mimo tréningu privolania". Príklad – ak si psa rozmaznáme a urobíme z neho tak trochu princátko, čo viac menej nič nemusí a všetko zároveň môže, alebo jej niečo zakázané raz prejde, inokedy nie (nedôslednosť), sme vo výchove "benevolentní" a pod. - tak je zbytočné sa privolaniu venovať a čudovať sa, že raz na zavolanie príde a inokedy nie. Nebude to prosto fungovať. Ale nie pre zle zvolenú maškrtu/motiváciu, ale preto, že psík nás má ľudovo povedané „na háku“.

Svojim prístupom sme mu ukázali, že raz povel uposlúchnuť musí, inokedy nie. Že mu vlastne dávame na výber a on sa má rozhodnúť. Pokiaľ mu ukážeme, že naše povely sú odporúčania, o ktorých môže popremýšľať a sám sa rozhodnúť, či ich splní - nebude nám fungovať ani privolanie a ani iné povely. Majitelia shíb sa často dobre bavia na tom, že povely všeobecne sú pre shibu spomínanými "odporúčaniami", ktoré má zvážiť a zariadiť sa ako to práve vo svojej malej japonskej hlavičke cíti ; )) Je to síce milé a vtipné, avšak v situácii, že potrebujete, aby pes prišiel lebo sa jeho smerom rýchlo rútia cyklisti, to dostáva úplne iný rozmer. To isté platí u veterinára - ak psa nenaučíme, že je treba na neho siahať a dotýkať sa a on to "musí" strpieť, návštevy u vet budú peklo - a čo potom v situácii, že sa stane nejaký úraz alebo vážnejší problém. 

Zároveň platí, že majiteľ by nemal po shibe chcieť nezmyselné povely, sypať požiadavky jednu za druhou, otročiť psa, protirečiť si, mal by mať vo veciach výchovných "mantinelov" jasno, nemať na psa požiadavky, ktorým pes ešte nerozumie, nestihol ich psa naučiť a tlačí na psa (vynucuje si u psa) ich dodržiavanie, alebo dostávať psa do neistoty a chaosu: častá situácia - jeden z dvojice páničkov má iný prístup (niečo psovi zakáže, druhý partner mu to hoc len občas dovolí) - to všetko má na psa negatívny dopad, pes bude zmätený, nemá sa o čo oprieť - vidí že "pravidlá" sú pohyblivé, nič sa nedeje keď sa "porušia", a tým pádom nemá presnú predstavu "ako to má byť", robí si po svojom, skúša, je neistý, testuje často hranice (a nervy) u páničkov, lebo potrebuje vidieť "čo ešte môže a kam by sa to dalo ešte posunúť" a pod. Benevolentné a nedôsledné pravidlá výchovy (akékoľvek si rodina zvolí) psovi hovoria, že ten, o koho sa majú oprieť - dôverovať mu, vlastne nie úplne vie čo robí, sám je neistý a sám má v tom hokej. Dá sa takého pána rešpektovať vôbec? Rešpekt vždy súvisí s ochotou spolupracovať a poslúchať... aj privolanie.

AKO SA DÁ DOCIELIŤ PRIVOLANIE?

Úspešné privolanie či akýkoľvek iný povel, aby fungovaľ (takmer) 100%tne má jednu jedinú podmienku v spôsobe nácviku. Nezáleží od veku psa, nezáleží od pohlavia, nezáleží na "stupni tvrdohlavosti" - podstatou úspechu poslušnosti je ukázať psovi, že iné ako uposlúchnuť ani neexistuje. Znamená to pomôcť psíkovi vždy povel úspešne splniť - viď odporúčania nižšie. 

Áno - poviete si "Ale ako keď nechce sám prísť?" - čítajte ďalej, riešenie samozrejme existuje ; ))

ZÁKLADNÝ PREDPOKLAD PRIVOLANIA = (UŽ) VYSLOVENÝ POVEL VŽDY DOTIAHNUŤ DO ÚSPEŠNÉHO KONCA

Nielen povel privolania, akýkoľvek iný povel, doma či vonku... Bez dôslednosti doviesť požiadavky smerované na psa do úspešného konca nedocielime pevnú poslušnosť. Psa neprivolávame a neodporúčame (trénovať) privolávať 20x denne. Privolanie by síce malo byť trénované – pre tých, ktorý to takto chcú, ale rozhodne by sa z toho nemala stať pre shibu „otravná záležitosť“ kedy skúšame jej „trpezlivosť“ a rešpekt k našim (vysloveným) prianiam – čiže povelom. Takisto je potrebné si uvedomiť, že aj napriek úpornej snahe a 100%tnej dôslednosti, sa Vám to nemusí podariť. Sú shiby s veľmi zreteľným loveckým inštinktom a pokiaľ sú vypustené navoľno a zachytia stopu, môže to byť najmä v prírode (lese, lúke) vážny problém.  

Problémom, prečo ľuďom nejde pustiť psa navoľno a úspešne ho odvolať je ten, že psa navoľno púšťajú skôr ako majú natrénované privolanie. Nedá sa úspešne psa naučiť privolanie, ak mu nemám ako pomôcť povel splniť - pes musí byť na vodítku, ideálne stopovačke. Čiže paradoxne slobode ho môžeme naučiť len tak, že mu ju najskôr neposkytneme - psa musíme privolávať vždy len tým spôsobom, ak máme koniec stopovačky v ruke. Nebude to nikdy fungovať, ak na psa budeme volať, aby prišiel, on bude niekde 100 m od nás, hoci by stopovačku zapnutú o seba mal, nemáme na neho dosah ako si ho pritiahnuť. Stopovačka by mala byť dlhé mesiace našim verným spoločníkom pri tréningu privolania, bez nej sa efektívne trénovať nedá. Používame ju aj v prípade, že psa učíme formou pozitívneho posilovania a samozrejme aj pri učení podmieneným reflexom, v oboch prípadoch je nutná.

Inak povedané ešte - ak Vám nefunguje privolanie aj keď dodržíte nasledovné odporúčania, "pes môže byť zakopaný" inde - v nedôslednosti v iných situáciách. Stane sa občas, že pošlete psíka dole z gauča a nakoniec ho tam necháte? Poviete mu, aby prestal kúsať topánku ale nakoniec ju aj tak môže kúsať? Dobiedza do Vás, že sa chce hrať v nočnú hodinu a Vy na to privolíte? Tak tieto a ďalšie drobné dôvody predstavujú nedôslednosť vo výchove a sú často príčinou a neúspechov v privolaní.

S privolaním si netreba prosto lámať hlavu v tej situácii, ak človek zvolené pravidlá porušuje - ďalší príklad: psíkovi poviete, aby čakal (ak povel pozná). Raz ho splniť musí, sedí tam a vy to kontrolujete až pokým ho z čakania neuvoľníte. Vy - nie on si má dať voľno. Inokedy si dá voľno a odíde z čakania predčasne sám. To je nedôslednosť - to dáva psovi najavo, že on sa rozhoduje, či náš povel splní alebo nie, a takisto mu takto nepriamo hovoríme, že sám rozhoduje ako to urobí a kedy si dá sám voľno. Pre nedôslednosť nemá pes jasné pravidlá, pre nejasné pravidlá preto raz na zavolanie príde a inokedy nie. Rozhodnutie ponechávajú často majitelia na psovi, nie je to správne. 

Foto: Saskia.photography

Od šteniatka treba psíka učiť, že každý povel sa plní, neexistuje niečo ako ho nesplniť, vždy s ním jednáme s láskou, pokojom/rozvahou ale dôslednosťou. Ak prísť nechce, nehneváme sa na neho štýlom "rozprávaním ako dieťaťu": "prečo si neprišiel, vieš že máš prísť, nabudúce už nech to nevidím a pod." Je to úplne zbytočné, pretože pes si z toho zapamätal jediné - raz prísť musím, inokedy nie - a je to na mne (psovi). A keď prídem, tak má nakoniec aj vyhrešia :(( Raz dostanem za to hubovú, inokedy to prejde mlčaním - no čo vlastne odo mňa chce? Toto zhruba beží v hlave psa.

PREČO SHIBY NECHCÚ PRÍSŤ, HOC POVEL POZNAJÚ?

MOTIVÁCIA - UČENIE FORMOU POZITÍVNEHO POSILOVANIA

Na to, aby (akýkoľvek) pes splnil náš povel, musí mať situácii primeranú motiváciu. Aká je motivácia shiby prísť?

Uspokojiť niektorú z potrieb, ktorej majú momentálne nedostatok (voda, žrádlo, náklonnosť, bezpečie ale aj faktor zvedavosti / prekvapenia a osobného prospechárstva). K potrebám sa pridáva neskôr aj faktory dôvery a rešpektu k pánovi.

MOTIVÁCIA = OCHOTA K SPOLUPRÁCI

Základné potreby psa = za ich získanie pes "vymení" požadované správanie.

°         Voda a žrádlo
°         Sociálny kontakt (náklonnosť, pozornosť, fyzický kontakt...)
°         Príbytok
°         A bezpečie (ochrana)

Psy a teda aj shiby majú geneticky dané, že pre vodu a najmä žrádlo musia "pracovať" - vyvinúť úsilie, aby sa k ním dostali. So shibami sa neloví už veľmi dlhú dobu, avšak aj toto plemeno má "prácu" / lov (úsilie) hlboko zakorenené. Shiba nie je žiadne prešľachtené plemeno určené na vyhrievanie gauča, aj keď si tak veľmi rada a výdatne oddýchne, avšak pre uspokojenie svojich potrieb by mala a je ochotná vyvíjať úsilie a prácu - je to pre ňu prirodzené. Pokiaľ tento moment v jej živote pravidelne chýba a pridá sa k tomu absencia určitej štruktúry v domácnosti (svorky) a pravidiel, tak sa to za nejaký čas prejaví negatívne. A pritom sa mnoho majiteľov potom čuduje a vraví, že „(shiba) mala všetko, majú ju tak radi, dali jej to veľa a mala sa veľmi dobre... a keď ju vonku volajú, nepríde“. Tak možno je práve problém práve tam. Shiby sú prospechárky a takisto potrebuje pre spokojnosť a vyrovnanosť primerané fyzické a mentálne úsilie - chcú niečo (zaujímavé) pre seba získať!

Výhoda, žrádlo, maškrta, hračka... menej častejšie náklonnosť a pozornosť (tej majú obvykle dostatok). Neskôr ako pes rastie sa k tomu pridáva rešpekt a dôvera k pánovi - aj to je faktor motivácie pre spoluprácu a poslušnosť.
Dôležité! Shiby sú veľmi zvedavé stvorenia. Okrem dôslednosti a motivácie základnými potrebami psa je vhodné pracovať aj s faktorom Z = ZVEDAVOSŤ. Ako to prebieha vysvetľujeme nižšie.


Skúste sa vnútorne zamyslieť, koľko z každého svojmu psíkovi dávate a aká je „optimálna dávka“ tej ktorej kategórie pre neho. Za čo vymení váš pes "uposlúchnutie" vášho priania/povelu. Prečo to má urobiť - čo za to od vás dostane? Na to, aby pes niečo urobil, musí mať motiváciu - dostať niečo, čo v ten moment chce a čo je pre neho hodnotnejšie než to, čomu sa doteraz venoval.

°°° Potreba vzniká len tam, kde je toho deficit °°°

°°° Ak nie je potreba, nie je motivácia °°°

A just nie!

ODMENA FORMOU NÁKLONNOSTI

Prečo niektoré shiby nejavia záujem o časté mojkanie, hladkanie či iné formy prejavu náklonnosti? Preto, že sú toho často presýtené a na celý týždeň majú toho dosť už v pondelok večer. Túlenia a prejavov fyz.náklonnosti obvykle potrebujú menej ako iné plemená - aj keď sú aj medzi shibami veľkí "mazlíci". Všimnite si ľudí, u ktorých nie je pes jedináčik k domácnosti, majú deti alebo viac psov, alebo u chovateľov, ktorí majú často 5 – 10 psov. Každému sa ujde pozornosti rozhodne menej, ako keby bol jedináčik. Všimnite si ako chce shiba zrazu hladkať a škrabkať, keď príde vonku iný pes a zaujíma sa o nás – zrazu sme akí vzácni!

U gro majiteľov shíb (jedného psa), ktorý s nimi žije v jednej domácnosti je sociálneho a fyzického kontaktu často toľko, že si ho shiba nepríde vypýtať sama. Má ho dostatok a často až nadmieru tak, že jej nie je vzácny. Majiteľa potom zamrzí, že keď chce svoju shibu pohladkať, že sa otočí a odíde. To vie zabolieť... Riešenie je ale jednoduché, skúsiť si psa pár dní všímať menej, alebo priamo nevšímať... Tie správne riešenia sú často veľmi jednoduché. Ak sa človek cpe niekam svojej shibe, môže ho tom nakoniec poslať... Náklonnosť (získanie náklonnosti) teda pre väčšinu shíb nie je dostatočnou motiváciou, aby na zavolanie prišli. Prečo? Majú jej dosť aj doma - nemusia si prísť pre pohladenie vonku!

ODMENA FORMOU ŽRÁDLA / PAMLSKU

Často sa pri téme privolania majitelia šteniatok zaujímajú o to, aká maškrta je najvhodnejšia na tréning privolania. Otázku kladú tak, že hľadajú tú dobrotu, ktorá spôsobí to, že ich pes za ňou zaručene príde. Aj tu mnohých asi sklameme – a hneď dodávame, že týchto úvah „o dokonalej privolávacej maškrte“ sa treba zbaviť čím skôr. Neexistuje žiadna maškrta na svete, ktorá by spôsobila, že pes príde 100%tne v každej situácii.

Dôvod

Dali ste malej shibičke niekedy maškrtu aj inokedy, než keď ste ju privolávali? Dostala niečo dobré niekedy od Vás aj keď nič preto neurobila? Prosto len tak? Dať psovi resp. malému šteniatku maškrtu len tak nie je fatálne, avšak ak mu ukážete, že raz pre jej získanie nemusí urobiť nič (napr. doma) a raz má opustiť napríklad hru s iným psíkom a prísť ku Vám (vonku) – tušíte správne, privolanie Vám fungovať nebude. Ak psík vie (alebo šteniatko postupne zisťuje), že dostane takmer všetko (vrátane tých skvelých maškŕt) za „nulové úsilie“ a získa ich doma, prečo by sa mal pre ne ponáhľať vonku? Navyše ak zistí, že sa mu nič nestane (ak nepríde na zavolanie napríklad), tak prečo by vymenil nejakú zaujímavú činnosť vonku za príchod k nám?! Tým nemáme samozrejme na mysli, že za neposlúchnutie privolania má dostať nejaký fyzický trest. Tresty nikdy nefungujú - úspešné privolanie sa nimi dosiahnuť nedá. Pes musí sám chcieť prísť!

Ak budete šteniatko viesť k tomu, že k tým najlepším maškrtám sa musí istým systém „dopracovať“ samo a vonku, tak ho vlastne naučíte, že toto je jediná cesta k ním, inú poznať ani nebude, a učíte ho takto zároveň pravidlám, spolupráci a rešpektu.

A v praxi to vyzerá tak – chcem maškrtu – prídem si po ňu keď zavolajú na mňa mojim krásnym menom! Alebo inak povedané – prísť k môjmu pánovi sa mi oplatí, mám ho rád a za to, že som nechal hrabanie červíka alebo krtinca (ktoré ma inak veľmi bavilo) ma isto odmení, že som taký skvelý a poslušný a letel som rovno za ním. ...lebo len

vonku mi dáva tieto lahôdky, za ktorými sa idem zblázniť!

Často krát ľuďom nefunguje privolanie aj preto, lebo motiváciu v podobe veľkej maškrty im kazí niekto iný doma, kto ju shibe dá aj „bez práce“. Aj preto je dôležité, aby to, čo pes dostane žrať (granule, iné jedlo, maškrty) bolo konsenzom všetkých členov domácnosti a každý sa toho na 100% pridržiaval.

No tak dobre, zavolaj na mňa mojim krásnym menom a prídem! Ale nezabudni ma odmeniť - poteším sa veľmi! Foto: J.M.

Malé šteniatko vo veku 3 mesiacov obvykle príde na zavolanie hneď a rado. Teší sa z nového majiteľa, je pre neho zaujímavý, ďalej sa ešte odbehnúť trochu bojí a združuje sa pri „svojej svorke“. Časom, a u shíb tento čas prichádza dosť rýchlo, sa šteniatko "rozkuká" a pustí sa od nás ďalej. Rešpekt ani dôveru u psa sme si ešte nemohli a nestihli vybudovať, navyše ak hovoríme o šteňati, tak hovoríme o tvárnom „materiály“, ktorý iba začíname formovať. Na druhej strane platí, že kto ukáže malej shibičke už v prvom mesiaci, čo je u vás doma (vekovo 3-tí až 4tý mesiac šteniatka), že Vaše povely sú pre ňu prosby či odporúčania, ktorými sa môže ale nemusí riadiť, tak šanca, že sa to do budúcnosti samé zmení, je prakticky minimálna.

Nikto z nás si shibu nezadováži na to, aby očakával od nej „výkony“ nemeckého či belgického ovčiaka, na druhej strane – ruku na srdce: keby bolo vážne treba, je moc fajn ak shiba na zavolanie príde, však? Tým máme namysli všetky menej či viac nebezpečné situácie, ktoré môžu pri bežnom živote nastať a pred ktorými si potrebujeme svoju shibu privolaním chrániť. 

Privolanie a zostať čakať (tam kde pes je) sú najdôležitejšími povelmi a keby mal pes ovládať iba tieto, je to úplne postačujúce a správne. Všetko ostatné sú príjemné bonusy alebo nadstavba, ktorá psovi život ani nezachráni a ani neodvráti hroziace nebezpečie. Načo je nám prakticky to, že si vie pes sadnúť alebo ľahnúť? Pričom 90% majiteľov psov učí toto ako prvý povel.

Niektoré Shiby sú extrémne nežravé a nemajú záujem ani o pamlsky najvyššieho kalibru. Pre mnohé by aj isté pamlsky boli zaujímavou odmenou, ale to, od čoho sa ich snažíme odvolať je pre nich natoľko hodnotné a zaujímavé v daný moment, že to nechcú vymeniť za pamlsok. Súvisí to aj s tým, či napríklad Shibu berieme často do nového prostredia, či ich často bereme na vychdádzky do prírody, nakoľko sú im vzácne (po privolaní by sme takú vychádzaku nikdy nemali učkončiť aby privolanie neznamenalo koniec "zábavy vonku"). Veľkých nežravcov prosto nie je možné motivovať na pamlsky a majiteľ musí voliť inú motiváciu. Častou ňou môže byť hračka - ale ideálne aj nejaká forma privolávacej hry - prosto niečo čo tomu psovi v danom momente prinesie (v jeho očiach) väčšiu zábavu a úžitok než musel opustiť (napr. si hrabal niečo v tráve, alebo niečo preznačoval a pod). 

ODMENA FORMOU POSKYTNUTIA BEZPEČIA A OCHRANY

Motivácia psa splniť nejaký povel úzko súvisí aj so spomínaným rešpektom a dôverou k páničkovi. To zas priamo súvisí s potrebou naplnenia bezpečia a ochrany. Asi nie je ťažké si domyslieť, že nás pes môže a bude rešpektovať len vtedy, pokiaľ sa vie o nás oprieť, dôveruje nám, pomôžeme mu v nepríjemných a pre neho nebezpečných situáciách. Všetko ide spolu ruka v ruke a je to navzájom prepojené. Inak povedané - a necháme svoju shibu "vykúpať" samú v nepríjemných situáciách - napríklad neodoženieme od nej nadmieru dotieravého psa alebo ju neuchránime pred útokom agresívneho psa, asi nie je ťažké si domyslieť, že tento pes nám nemôže dôverovať. Kde nie je dôvera, tam nie je rešpekt a tým pádom ani ochota k spolupráci ("poslúchaniu").  

PRVÝ POVEL – PRIVOLANIE

Tu by sme radi uviedli pre všetkých budúcich majiteľov informáciu, ktorú môžu pre svoje šteniatko zužitkovať s cieľom vybudovať si u psa dobré privolanie. Dá sa to preučiť aj väčšie šteňa či dospelého psa, trvá to však dlhšie a je na to potrebného viac úsilia a 100%tná dôslednosť. Tá je potrebná vždy, ale v tomto prípade dvojnásobne ; )) Vo veľmi skorom šteňacom veku je veľmi dôležité to, čo svojho psa učíte ako prvé. Tipneme si, že to je povel "sadni" : )) Robí to tak väčšina ľudí... Je to ľahké, dá sa to učiť psa kdekoľvek, nestojí to veľa úsilia, vieme mu v tom ľahko rukou dopomôcť - no koho by nepotešilo rozkošné šteniatko, ktoré si vie pre získanie maškrty sadnúť?! Budúcim majiteľom odporúčame, aby prvým "povelom", ktorý budú svoje šteniatko učiť, bolo práve privolanie. Veľmi zjednodušene povedané, mnohými výskumami podložené - čo sa pes učí a naučí ako prvé, to sa mu "vyryje" do pamäte najsilnejšie a najtrvácnejšie.

USPOKOJENIE POTREBY NAŽRAŤ SA: VONKU

Ponúknuť shibe za príchod po privolaní základnú potrebu vo forme vody / žrádla / bezpečia / príbytku je možné prakticky iba čiastočne. Ak jej poskytujeme ochranu/bezpečie, ostane nám už len žrádlo, ktoré môže vymeniť za spoluprácu. Ak shibu naučíte žrať doma z misky, nebude táto motivácia žrádlom fungovať vonku - vie, že si pre žrádlo nemusí prísť vonku ale dostane ho o 5 minút doma - a platí to často aj v prípade, že jej ponúknete vonku niečo lepšie ako granule.

Riešenie je pomerne jednoduché - zmeniť psovi stereotyp uspokojovania tejto potreby - prečo ho nenakŕmiť vonku za to, že prišiel? Vybavíme aj venčenie aj kŕmenie naraz. Druhú formu, ktorá je u ľudí so shibou bežná, je kŕmenie granulami doma do misky a vonku / na tréningu dávanie lepšiej maškrty ako odmeny. Je to však stále slabá/slabšia motivácia, ak je pre psa zaujímavejší pobyt vonku (prostredie, pachy, iné psy...) najmä vtedy, ak pes nie je dostatočne hladný. 

Najhoršou variantou je ísť so shibkou von, pričom nie je hladná (najedla sa granúl) a skúšať trénovať tak (sýta či polosýta) - potrebu má vopred uspokojenú, preto táto motivácia nefunguje. Mnohé shiby sú priemerne dobrý žravci a majú záujem o žrádlo, ako majitelia si môžeme pokaziť sami tak, že im potravu dávame "zdarma" do misky alebo nebodaj majú misku celý den so žrádlom k dispozícii.

AKO NAJLEPŠIE VYUŽIŤ POTREBU NAŽRAŤ SA 

Pri učení privolania je vhodné využiť potrebu žrádla v maximálnej možnej miere prispôsobenej danému jedincovi, nedávať psovi žrádlo do misky doma - ideálne ak - tak len veľmi výnimočne a urobiť mu "žrací stereotyp" vonku a na privolanie (alebo iný pre nás dôležitý povel). Ak si pes nájde granule v miske, prečo by mal odísť inej zaujímavej činnosti vonku, keď ho voláte? Ak je aj hladný tak vie, že sa nažerie tak či tak o chvíľu doma... Aj preto ľuďom nefunguje privolanie, a nielen u shíb.

MOTIVÁCIA FAKTOROM ZVEDAVOSTI A PROSPECHÁRSTVA

Pokiaľ máme doma šteniatko či mladého psa, je dobré pracovať aj s jeho prirodzenou zvedavosťou a prospechárstvom shibám vlastným. Pri učení privolania je dobré k tomu pristupovať nie s prísnym drilom typu "tak a teraz trénujeme!!!!", ale s nadšením / radosťou / hrou / zábavou / ukorystením si niečoho zaujímavého... Shibičku treba naučiť to, že keď k nám príde, dostane niečo oveľa zaujímavejšie, než si tam práve riešila. Je to dôležité v prvotnej fáze učenia a upevňovania privolania. 

Treba mať preto vopred premyslenú a vytunenú kreativitu a zobrať si von aspoň raz denne niečo iné - nové - neopozerané - zábavné... s čím sa môže pes pohrať, hrýzť, odniesť si to, zožrať to. Nie novú kupovanú hračku, to by naša peňaženka dlhodobo nezvládla, ale čokoľvek z domácnosti - čo sme jej nedali nikdy predtým (alebo nie dlho predtým). Tento moment "prekvapenia" a získania niečoho veľmi zaujímavého Vám odporúčame aplikovať dlhú dobu - ťažko povedať presne koľko, každý jedinec je iný, ale ideálne niekoľko mesiacov, do dospelosti psa - resp. pokiaľ už dlhú dobu vidíme, že shiba príde na privolanie okamžite v sekunde aj keď tam mala niečo zaujímavé "rozpracované".

Možnosti odmeny: zoberte si zakaždým nejaký iný pamlsok - jednak z radov psích a jednak z radov bežných vecí na jedenie pre ľudí, ktoré psy môžu dostať tiež - treba tu pracovať skutočne na faktore ZVEDAVOSTI. 

Privolanie by sa nemalo dostať do stereotypu, kedy si malá shibička povie "aha, volá na mňa, ide mi dať granulu / kúsok syra, viem ktorý presne". Nemalo by sa stať to, že shiba bude vedieť predvídať - to je presný opak práce so zvedavosťou. Nesmie Vás prekuknúť, musí sa tešiť, byť celá natešená a našponovaná, čím ju prekvapíte tento raz. Inými slovami - ak by aj nechcela prísť z dôvodu "neposlušnosti/nerešpektovania pána/nie je hladná/atď." - tak je tu ešte stále jeden motív, ktorý je u shíb veľmi silný: prísť už "len" zo zvedavosti, čo má môj pán tento raz pre mňa! Ak shibu dokážete prekvapiť často a hrať s ňou túto "hru", tak aj tento motív v istej fáze učenia môže byť veľmi nápomocný. Zároveň sa ním dá pomôcť preklenúť obdobie, kým sa vzťah šteniatka/mladého psa s majiteľom dostatočne upevní a pes majiteľa rešpektuje.

Foto: Saskia.photography

J

e pravda, že gro psov má nejakú veľmi obľúbenú maškrtu a zvykne mať tendenciu za ňou prísť. Ale! Vyšším levelom v motivácii je práve zvedavosť a chuť zistiť, čo má pre mňa môj milovaný pán tento krát! : )) K odmene (novým, neočakávaným) žrádlom je vhodné pripojiť aj ďalšie pozitívne émocie, ktoré budú prebiehať paralelne - pochvala a hra. Okrem žrádla jej teda dať odmenu aj formou hry, prestriedavať to - ideálne často s niečom novým, čo si vieme zobrať von so sebou: papierovú ruličku od kuch. utierok, zmotané staré ponožky na kopanie a naháňanie, starú handru so zaviazanou loptičkou na konci, tenisák zabalený do látky/ponožky, vyradené plastové, gumené či drevené hračky, plyšáci, pískacie hračky atď. Pre psa nemusí byť hračkou iba priamo hračka, ale poteší ich čokoľvek s čím by sa dalo zahrať a najmä je to niečo nové! Oni to získali a môžu si s tým víťazoslávne odkráčať domov : )) Nenechávajte tieto "korysti" potom doma ležať na zemi k dispozícii - treba ich potom schovať a vytiahnuť znova až keď na ne pes zabudol (napr. za týždeň, dva či ešte lepšie neskôr).

Niektoré psy by vydržali nejesť aj 2-3 dni a stále nie je pre nich odmena žrádlom / maškrtami dostatočne motivujúca prísť. Niektoré shiby sú žrúti a žrádlo je pre nich vždy motivujúce, pokiaľ nie sú vyslovene sýti. Je zopár veľkých "nejedlíkov", ostatné shiby sú viac-menej nastavené na to, že žrádlo vonku pre nich nie je motivujúce preto, lebo vedia, že  sa nažerú doma. Stačí zmeniť stravovací stereotyp - žerie sa len vonku. Granule treba ponúknuť psovi vonku a doma už nie - po pár dňoch pochopia, že nažrať sa môžu (iba) vonku a z našej ruky.

Pri veľmi akčných, mladých, hravých a energických shibách, ktoré vonku ani hladné nereagujú spoľahlivo na maškrty je potrebné zapojiť výrazne faktor zvedavosti a odmeny hrou (získanie hračky, korysti, aktivity ktorá je zaujímavejšia ako to, čo si tam práve robil). Ak sa pes rád hrá s inými psami, tak odmenou za príchod môže byť možnosť hrať sa s iným psom. Ak nie je pes dobre motivovateľný žrádlom a je pre neho zaujímavejšie všetko ostatné vonku, stáva sa to najmä vtedy, ak nemá dostatok vyžitia - má len málo alebo slabo-podnetných prechádzok, chýba mu hra s inými psami alebo iné aktivity pri preskúmavaní okolia, čmuchanie, hrabanie, preznačovanie a pod. Ak mu podnety vonku chýbajú tak aj keby by bol veľmi hladný, je často pre neho väčšou motiváciou, ak sme ho zobrali na zaujímavé miesto, môže si tam hrabať, sú tam nové pachy... je toto pre neho motivujúcejšie než ponúknutá maškrta. Nepríde si po ňu, lebo "bytie vonku" a to čo tam práve robí, je pre neho zaujímavejšie - máme pre neho slabú motiváciu. Posilniť privolanie sa dá teda tak, že psovi zároveň zvýšime úroveň vhodných fyzických a mentálnych aktivít, ktoré sa budú častejšie uskutočňovať vonku.

UČENIE PRIVOLANIA FORMOU PODMIENENÉHO REFLEXU

Techniky (metódy) učenia nejakého povelu sú rôzne - predkladáme Vám jednu overenú a účinnú z nich. Pre tento účel je dobré vedieť ako presne funguje a čo je „podmienený reflex“. Vysvetľujeme ho pod samotným príspevkom o privolaní, pokiaľ si chcete o ňom prečítať viac, prescrollujte sa najskôr na spodok stránky.

Týmto spôsobom privolávame psa nasledovne:

1. po vyslovení zvoleného povelu (napr. "ku mne!" alebo ak je pes zaujatý tak systémom "Meno psa, ku mne!)

2. počkáme pri malom plemene akým je shiba cca 1 sekundu, kým pes informáciu zachytí a dokáže spracovať. Pri väčších plemenách najmä molosoidných trvá reflexný oblúk cca 2-3 sekundy

3. ak pes po sekunde zareaguje a beží hneď smerom k nám - vychválime ho (do nebies : )), odmeníme tým čo má pre neho veľkú hodnotu, pohráme sa s ním - prosto malá oslava! Volíme vždy takú odmenu akú má pes rád - nie akú si myslíme, že by mal dostať. Príklad - niektoré psy nechcú byť hladkané a mojkané, uhýbajú našej ruke... chcú trebars len ten pamlsok - tudíš - nehladkáme ho ak mu to nie je príjemné a nechce to. Naopak - niektoré psy sú za pohladenie a našu radosť veľmi vďačné a pamlsok tam byť úplne nemusí, často o neho nemajú záujem. Odmenu šijeme na mieru nášmu psovi.

4. ak sa pes nezačne zberať veľkým alebo aspoň stredným tempom ku nám - pritiahneme si ho. Vo fáze učenia ho oslovujeme menom napríklad nasledovne: "Toshi, ku mne!" a počkáme chvilinku či ide sám/jemne si ho okamžite pritiahneme na stopovačke - vždy ho veľmi odmeníme našou pochvalou a pamlskom/(pre neho) vzácnou hračkou. Keď sme si istí, že vie, čo znamená "ku mne", začneme odmenu diferencovať podľa toho, či sa ku nám rozbehol hneď a sám alebo prísť nechcel a museli sme mu dopomôcť.

Vytvoreniu a rýchlejšiemu upevneniu podmieného reflexu môžeme aj tým, že po vyslovení povelu (pauza 1 sekunda na RO) jemne cukneme vodítkom, pes dostane akoby k slovnému povelu aj jemný fyzický impulz.

Šteniatko to učíme inak ako dospelého psa, a samozrejme aj medzi povahami a temperamentom psov sú veľké rozdiely a je potrebné to zohľadniť. Pre šteniatko má byť privolanie a vyslovenie jeho mena veľkou oslavou a učíme ho tým, že prísť za nami je veľká radosť, nám tým urobí veľkú radosť a ono samo bude mať veľkú radosť z našej reakcie a odmien. Žiadne suché ani surové pohyby, či prísny tón hlasu - naše vnútorné nastavenie je veľmi dôležité. Ako si pokaziť učenie privolania je spôsob, že keď šteniatko či dospelý psík nechce prísť ale nakoniec príde/dostaneme ho ku nám, vynadáme mu, prečo neprišiel alebo mu to trvalo tak dlho. Je to nesprávne. Žiadne privolanie by nemalo byť emočne spojené s nejakým hnevaním na psa alebo frustráciou. Tá vzniká, keď nás pes ignoruje. Hnevať sa môžeme akurát tak na seba, že sme boli nedôslední a nemali sme v ten moment potrebnú pomôcku - stopovačku, na ktorej by sme mu prísť pomohli a mali tak privolanie úspešnšé. Aj keď psovi prísť pomôžeme, tak sa u neho v hlave zároveň upevňuje vzorec správania, že prosto na zavolanie "sa prichádza vždy".

Treba povedať, že shiba je pes veľmi inteligentný a obvykle pochopí ultra rýchlo vo fáze učenia, čo sa po nej chce. Na jednej strane je potrebné podmienený reflex správne vytvoriť (t.j. slovný povel "ku mne" s ktorým si spojí príchod ku nám), na druhej ho v primeranej miere opakovať a udržiavať. Čo je „primerane“ sa snažíme majiteľom zodpovedať práve tu. Čo je pre jednu shibu "málo", môže byť pre druhú "priveľa".

REŠPEKT ALEBO DRIL?

Zapamätajte si: 

"Pes sa nemá rozhodovať, či povel splní alebo nesplní. Musí našim prístupom pochopiť, že ho musí splniť vždy - akurát sa môže rozhodnúť, či ho splní sám, hneď a dobrovoľne = a dostane za to veľkú odmenu (veľký prospech), alebo ho splní nedobrovoľne s našou pomocou - a odmena bude veľmi malá (slabý/žiadny prospech)."

Foto: Saskia.photography

Shiby nemajú radi dril a je to logické - príliš veľký počet opakovaní nejakého „cviku“ za sebou je kontraproduktívny - v ich hlave ide "načo by som mal za Tebou pán môj prísť 10 x za sebou? veď to nedáva zmysel!" A majú pravdu...

Obvykle pochopia veľmi rýchlo čo sa po nich chce (vysvetlenie a naučenie povelu) - čiže po chvíľke je to otázkou motivácie (= pes povel pozná a ide o to, či ho splní). Zapamätanie a ovládanie povelu sa neupevňuje u shíb drilom ale primerane dávkovanou pravideľnosťou, ktorá shibu jednak utvrdzuje v tom, čo znamená povel "ku mne", ďalej v tom, že stále treba poslúchnuť na prvý raz a že stále pre ňu za spoluprácu máme tie najlepšie odmeny - t.j. prísť je pre ňu veľmi výhodné. U každého psa je pomer týchto faktorov rôzny, treba si sám alebo s trénerom odsledovať kde klásť menší a kde väčší dôraz.

To znamená, že ak docielime istú úroveň (napríklad v privolaní), na to, aby sme si ju udržali je nutné pre to niečo stále robiť. Istú pravidelnosť precvičovania a "nezabudnutia" je potrebné dodržať. Ak shiba urobí (prevedie) vyslovený povel správne, zopakujeme ho ešte raz, max. 2x. Viac netreba a bolo by to kontraproduktívne - ak tak, môžeme zvýšiť obtiažnosť. Ak trénujeme privolanie a chceme ho mať (takmer) 100%-tné - je dobré shibu úspešne privolať aspoň raz denne. 

Úspešne znamená, že ju nevoláme 10 razy, z ktorých 9 razy nepríde a 1 x príde.

1 úspešné privolanie = na psa zavolám jeden krát a prvý krát - a pes príde.

A ak by prísť váhal, máme ho na dlhom vodítku a voláme len vtedy ak ho máme na dlhom vodítku. V prípade neochoty prísť si ho pritiahneme a mierne pochválime za to, že prišiel. Zároveň mu ukazujeme, že iné ako "poslúchanie" vlastne neexistuje.

Ak shibu nejaký povel učíme a pomaly jej zvyšujeme obtiažnosť (napríklad uberáme pomoc v podobe pomoci našej ruky, ktorá ju vedie a napomáha alebo v nej máme máme pamlsok a shiba nasleduje pohybujúcu sa ruku), je vhodné si vopred premyslieť, čo sa ideme dnes učiť a kam sa chceme posunúť. Niektoré povely je vhodné si rozkúskovať a učiť ich shibu po častiach.

Akonáhle shiba urobila povel alebo istý level jeho obtiažnosti správne – ešte raz ho zopakujeme (úspešne) a cvičenie končíme (za výdatnej pochvaly a odmeny)! Akonáhle pes urobí daný povel 2 x správne, nie je vhodné to opakovať ďalej – pravdepodobnosť, že by ho nezopakovala správne je vysoká a nie je nič horšie ako skončiť cvičenie neúspešným pokusom. Pokiaľ sme zvolili príliš náročný level povelu a shiba na to neni pripravená, urobíme krok späť v obtiažnosti a zopakujeme úspešne 2-3 tú obtiažnosť, v ktorej ešte bola úspešná. Tam cvičenie skončíme alebo ak je psík ešte sústredený, môžeme sa pokúsiť latku o niečo dvihnúť.

Skutočná výchova a výcvik (aj keď toto slovo nie príliš vhodné a ani obľúbené) začína až vtedy, keď pes NECHCE urobiť, čo po ňom chceme.

Znamená to, že pomôžeme psíkovi prísť aj keby prísť váhal alebo nechcel - o tom je výchova.

Správnym prístupom, poznaním potrieb a zmýšlania psa, vieme docieliť jedno – že mu pre jeho vývoj poskytneme vo svojej osobe (pánička) takého partnera, ktorý bude jeho oporou a stabilným bodom v jeho živote. Každý pes to potrebuje a práve jeho absencia má za následok také prejavy, kedy je pes schaosený, nepozná pravidlá lebo žiadne nie sú, nevie o čo sa oprieť, nie je tam nikto kto by mu napovedal, nie je nikto kto by danú situáciu rozhodol, robí si čo chce, často to prerastá do nevhodného až deštrukčného správania. Ak pes tieto signály a jasné vedenie včas nezachytí, nutne usúdi, že môže a musí poradiť sám. Preto pes potrebuje pravidlá a preto je dôležité zabezpečiť, že ich bude dodržiavať = ak by po privolaní nechcel prísť, normálne si ho na stopovačke pritiahneme k sebe.

Už 3 mesačné šteňa shiby sa vie rýchlo v novej domácnosti zorientovať a skúša, či sú nejaké pravidlá a či si ich nevie prispôsobiť tomu, čo chce ono samo. Tak najneskôr v tomto čase je vhodné malému šteniatku s láskou a citom ukázať, že tie pravidlá existujú, sú pevné a nemenné a môže sa o ne vkľude oprieť, lebo to tam niekto riadi a vie, že je tam niekto, na koho sa môže spoľahnúť a v prípade nebezpečenstva ochráni.

Čo najskôr vyzerá ako tvrdohlavosť, má v skutočnosti aj ďalší rozmer – pes už malom veku potrebuje určitú štruktúru podľa ktorej sa naučí fungovať – čo áno, čo nie a kto tam tomu šéfuje. Zároveň zisťuje, že ten, kto tomu šéfuje je na tom mieste oprávnene a zaslúžene - a môže mu dôverovať. Inak povedané, skúša či tam tomu niekto rozumní šéfuje a či mu môže veriť (a či ho bude rešpektovať).

Ak neexistujú pravidlá, tak to znamená chaos, neistotu a nedôveru v pánička. Chaos v pravidlách a fungovaní má za dôsledok všetko možné len nie vyrovnaného a šťastného psa. Pravidlo = vyslovený povel dotiahnutý do úspešného konca.

Ľudia si často zamieňajú lásku ku psovi s absenciou pravidiel a zákazov, chcú mu všetko dovoliť, lebo „ho tak veľmi ľúbia“ a mylne sa domnievajú, že pravidlá obmedzujú nejakú jeho slobodu, dobrý pocit či pohodlie. Častý je aj jav poľudšťovania psa a prístup k nemu ako k malému dieťaťu. Ľudské a psie mláďa (resp. jedinec) nie je to isté, a preto si by si každý zodpovedný psíčkar mal osvojiť vedomosti o špecifikách nášho plemena (shiby) ale aj všeobecné informácie o psoch, etológii, ako funguje ich nervová sústava, fyzionónmia, proces učenia, jeho potreby – na to všetko sa snažíme dať mnohé odpovede aj na tomto webe.

Radi by sme na tomto mieste uviedli, že rýchle instantné recepty na privolanie či iný povel nebudú fungovať, pokiaľ človek neporozumie psovi ako takému a nebude mať dostatok vedomostí o tomto plemene. Ako myslí, ako funguje, aké je jej vnímanie sveta – aký by sme mali byť ako jej páničkovia, čo prinesie do vzájomneho vzťahu rešpekt a dôveru, ktorá je alfou a omegou pre akýkoľvek dobre nastavený vzťah psa a človeka. Ak nemá pes správne vyvážený vzťah dôvery a rešpektu k pánovi, nefunguje dobre nič. Môžeme skúsiť x výcvikových metód, najväčšie lákadlá vo forme maškrty, ak nie sú dobre urobené základy, nedajú sa stavať poschodia. Základmi sú vyvážená dôvera a rešpekt shiby voči svojmu pánovi.

Otázkou teda nie je len to, ako natrénovať privolanie a zvládnuť jeho techniku metodicky správne, ale skôr sa najskôr zamyslieť nad tým, prečo a najmä kedy si môžem povedať, že mi moja shiba môže veriť a prečo by mala rešpektovať - a denne na tom pracovať (správať sa tak).  

NÁCVIK PRIVOLANIA

° slovný povel

° fyzický podnet (voliteľné)
° vykonanie povelu
° odmena

Foto: Saskia.photography

Pre učenie a naučenie privolania Vám odporúčame zakúpiť dlhé vodítko - stopovačku. Budete potrebovať "pomocníka" v podobe Vašej predĺženej ruky, ktorou je práve stopovačka a tá dopomôže psíkovi prísť k vám. Privolanie netrénujeme teda navoľno - ani doma. Ak doma - tak so zapnutým krátkym vodítkom alebo šnúrou, za ktorú si vieme psíka pritiahnuť k sebe, ak by nechcel hneď prísť. Prvé mesiace Vám doporučujeme nechať psovi doma počas vašej prítomnosti obojok so šnúrou / makkým vodítkom dlhým cca 1 - 1,5 m. Bude si ho ťahať za sebou a v situácii, že ho zavoláme mu vieme pomôcť prísť - na prvý povel a hneď.

Úspešné privolanie sa dá dosiahnuť tak, že psovi pomôžem vždy splniť povel úspešne a na prvý krát. Pozitívne posilujem - odmenou za "správne rozhodnutie" zvyšujem pravdepodobnosť zopakovania daného správania do budúcna ale niekedy to stačiť nemusí. Pri tvrdohlavejších jedincoch je fajn psovi ukázať, že povel musí splniť tak či tak, a sám sa môže rozhodnúť, či za to bude odmenený - ak to urobí hneď a dobrovoľne, alebo odmenu nedostane ak mu budeme musieť "vypomáhať". Shiba je chytrá, a ak sme v konaní konzistentní, vyberie si pre ňu výhodnejšiu možnosť ; ))

TECHNIKA PRIVOLANIA

Ako nie:

volať na neho opakovane "poď sem / ku mne", lákať ho donekonečna na maškrtu / hračku, nechať ho neprísť ak ho voláme, zvyšovať na neho nepríjemne hlas ak nechce prísť a pod, skúšať to doma či vonku bez zapnuteho vodítka/stopovačky po ruke/v ruke, trestať psa za to, že neprišiel, potrestať ho keď nakoniec po dlhom volaní príde a pod.

Ako áno:

zvolíme si povel, akým budeme psa privolávať - a nemeníme ho nikdy. Napríklad: KU MNE!

Ak je pes niečim zaujatý, pripojíme k povelu najskôr oslovenie menom: "Toshi, ku mne!"

Povel vyslovujeme príjemným, zvučným a jasným tónom hlasu - vždy rovnako slovami aj intonáciou

Po vyslovení povelu počkáme sekundu kým prebehne reflexný oblúk.

Pokiaľ pes zareaguje okamžite a príde - dáme mu odmenu a uvoľníme ho povelom "voľno".

Odmenou by mala byť vždy ústna pochvala, naša úprimná prejavená radosť, že prišiel hneď a rád, prípadne aj to, o čo má pes veľký záujem: žrádlo, hračka a pod.

Pokiaľ pes sekundu po vyslovení povelu nepríde, pritiahneme si ho jemne ale dôsledne k sebe. Ani príliš hrubo, ani príliš pomaly - tak stredne ale dôrazne - akokeby vlastne išiel k nám sám. Pochválime ho - ale o niečo vlažnejšie, odmenu vo forme pamlsku, hračky a pod. mu nedáme.

Pes musí pochopiť jeden rozdiel - že musí prísť vždy, ale môže si vybrať. buď príde sám, hneď a dobrovoľne a dostane extra odmenu - alebo príde aj tak (nedobrovoľne s našou pomocou) a extra odmenu nedostane, len drobnú pochvalu. Psa teda učíme si vybrať nie medzi tým, či povel splní alebo nesplní, ale medzi tým, či ho splní rád a sám alebo nedobrovoľne s našou pomocou. Ak sám a hneď - bude za to extra odmenený. A to je pre neho výhodné - shiby majú radi pre nich výhodné veci ; ))

Dôležité!

Neprivolávame psa vždy v rovnaký moment fázy venčenia, najmä nie s ukončením prechádzky či hry s inými psami ku koncu venčenia. Privolanie by si tak spojil s niečim pre neho negatívnym a neželaným. Privolanie teda robíme vždy v iný moment a tým nevytvráme psovi stereotyp na nejaké situácie (napr. privolanie = koniec hry s iným psom a odchod domov).

ZVYŠOVANIE OBTIAŽNOSTI

Postup učenia privolania a akéhokoľvek iného povelu je nasledovný: vždy postupujeme od najnižšej obtiažnosti smerom k vyššej. V praxi to znamená to, že najskôr psa učíme prísť ak "nemá nič iné zaujímavejšie na práci" - vtedy je jeho ochota prísť najväčšia. Neskôr vo vyšších leveloch učíme psa prísť ak prísť nechce - jeho ochota je nižšia, lebo musí vymeniť nejakú pre neho v ten moment zaujímavejšiu činnosť za to, čo po ňom chceme my - aby ju ukončil a prišiel ku nám. To je prípad privolania od hry so psami, čmuchania a hrabania si niečoho zaujímavého, kúsania si paličky, preznačovania pesemesiek a pod.

Najskôr vybudujeme 100%tné privolanie u psa pri žiadnych alebo nízkych rušivých momentoch - to znamená, že má síce zapnutú stopovačku, ale príde bez pomoci. Až následne začíname vyhľadávať (a pripravovať si) situácia, kedy je pes niečim zaujatý a je pre neho obtiažnejšie vymeniť to čo práve robí (a ukončiť to) za to, že k nám príde. Práve odchod od zaujímavých činností sa nedá natrénovať úspešne bez stopovačky.

KEDY PUSTIŤ PSA NAVOĽNO

Otázka znie, kedy už si môže byť čl

PODMIENENÉ REFLEXY

Asi všetci vedia, že za jeho objav vďačíme ruskému lekárovi Ivanovi Petrovičovi Pavlovovi, ktorí dostal za svoju prácu Nobelovu cenu už v roku 1904. Dal základ mnohým novým poznatkov vo svetovej fyziológii, skúmal vplyv nervovej sústavy na činnosť a funkciu ostatných orgánov (napr. činnosť srdca a krvného obehu). Dokázal u psov vytvoriť prepojenie medzi podmieneným podnetom (zvonček) a nepodmieneným podnetom (potrava). Výsledkom bol vznik podmieneného reflexu (salivácia pri zvonení).


Podmienené reflexy sú typom alebo inak povedané spôsobom učenia. Podľa Pavlova sú podmienené reflexy "utváranie správania či zmeny v správaní založené na využití vplyvu skúsenosti a prebiehajúca ako mechanizmus podmieňovania". Keď mal nastať čas kŕmenia, rozsvietil psom najskôr červené svetlo (niekedy sa hovorí, že im zazvonil na zvonček) a následne im podal potravu. Psy si časom vytvorili tak silný návyk, že slintali už pri rozsvietení svetla (alebo zazvonení zvončeka), aj keď im v skutočnosti potravu nepriniesol. Reflex je základný funkčný prvok nervovej sústavy.

Je to nemenná odpoveď organizmu na dráždenie receptorov sprostredkovaná reflexným oblúkom. Po dostatočnom počte opakovaní, kedy udalosť X vždy viedla k udalosti Y, si vytvoríte podvedomé pravidlo, na základe ktorého očakávate, že po udalosti X bude logicky vždy nasledovať udalosť Y. Zároveň v prípade udalosti X sa automaticky začnete pripravovať na príchod udalosti Y. V prípade privolania psíka je to vyslovenie povelu, ktorom má nasledovať jeho premiestnenie sa z hocijakého iného miesta ku nám, kde práve (ako majiteľ) stojíme.  

Privolanie či akýkoľvek iný povel je teda cielené pôsobenie na nervovú sústavu psa cez zmyslové orgány s cieľom vytvoriť konkrétny návyk psa na daný špecifický povel či podmienku výkonu.

Každý podnet, cielený či náhodný, pes vyhodnocuje pomocou nervovej sústavy a mozog dáva príkaz „čo sa má diať ďalej“ (napríklad svalom alebo žľazám a pod.) Ak teda na psíka pôsobí nejaký podnet, hovoríme o stimulácii alebo podráždení (nie v negatívnom slova zmysle), ktoré má za následok nejakú reakciu – odozvu.

Reakcia na podnet z vonku vyvolá u psa reflex.

Pred chvíľou sme uviedli pojem „reflexný oblúk“, ktorý je ľudovo povedané „vedenie“ - u psa, človeka a pod. Ak o niekom hovoríme, že má „dlhé vedenie“, vravíme tým to, že pomaly chápe. A v tomto prípade u psov v spojitosti s reakciami na podnety máme na mysli to isté – reflexný oblúk je vlastne dráha, ktorou prebehne stimulácia/podráždenie od príjmacieho orgánu (napr. sluchom cez ucho, dotykom cez pokožku/povrch tela) cez nervovú sústavu až do výkonného orgánu. Centrálna nervová sústava spracuje podnet a vyšle „odpoveď“.

Reflexy poznáme dva základné druhy:

°         Nepodmienený

°         Podmienený

Nepodmienené reflexy sú vlastne nenaučené – sú to inštinkty a pudy, ktoré sú vrodené, dedičné a ukazujú sa hneď po narodení (cicanie, vyprázdňovanie) alebo až neskôr (pohlavný pud, obranný a pod.). A presne naopak – podmienené reflexy sú naučené, ktoré napríklad u psa vyformoval výchovou a výcvikom jeho majiteľ. Treba povedať, že na 1 rovnaký podnet je možné vytvoriť psovi 2 rôzne typy podmienených reflexov – napríklad pri silnom buchnutí alebo odpálení piráta/delobuchu či streľbe. Psa vieme cielene na tento podnet pripraviť a spojíme mu ho s odmenou. Preto jeho reakcia na počutie strelby (podnetu) bude pozitívna – bude sa tešiť a očakávať odmenu ako keď uvideli červené svetielko Pavlovove psy – spojili si ho so žrádlom.  

Podmienený reflex je teda napríklad zvukový signál (vyslovený povel – konkrétne slovo alebo slovné spojenie – napríklad: ku mne, poď sem alebo k nohe), môže byť doplnený o posunok alebo pohyb (celým telom alebo rukou). Po vyslovení povelu je nutné teda počítať aj potrebným časom na prebehnutie reflexného oblúku, čiže času, ktorý potrebuje pes na spracovanie.

Na to, aby bol vytvorený podmienený reflex správne a trvalo, je potrebné mať na pamäti viaceré body.
Psy sú rôzne čo do veku aj typu ako reagujú na podnety – veľmi to zjednoudušíme: sú psy veľmi vzrušivé, proces podráždenia nervovej sústavy je silný, proces následnej fázy útlmu je slabý. Bývajú ľahko „vydrážditeľní“ na podnet, sú neúnavní, útlmová fáza je pomalá a nepevná. Pri opačnom type býva hranica výkonnosti nervových buniek slabšia, celkovo proces stimulácie/podráždenia má slabú odozvu, silné podnety môžu vyvolať naopak útlm. Tieto psy môžu reagovať zbrklo až chaosne, nie sú vyrovnaní a kľudní, môžu mať problém aj so socializáciou a vzťahom k iným psom, alebo bývajú príliš kľudný až flegmatický čir príliš nekľudný až zbrklí. Pokiaľ je pes príliš zbrklý a ľahko vzrušivý (ľahko „vydrážditeľný“) býva pre neho veľmi ťažké dlhodobé odloženie (napr. sedieť na jednom mieste) a to isté platí aj naopak. Každý majiteľ si postupne svojho psa spozná, niečo dala do vienka príroda a genetika, niečo dostal do výbavičky ako vrodený temperament (typ nervovej sústavy alebo isté sklony, ktoré popisujeme). Fázy podráždenia nervovej sústavy a útlmu by mali byť vo vhodnej rovnováhe a prispôsobené konkrétnemu psovi.

Preto je potrebné a vhodné pracovať so svojou shibou najskôr pod dohľadom skúseného kynológa – nie je vhodné uplatňovať rovnaký prístup na 2 rôznych psoch. 


Niektoré jedince sú "ochotnejšie k spolupráci", iné trochu viac tvrdohlavejšie. Individuálny prístup platí aj v prípade, že máme doma viac ako jednu shibu – je potrebné cvičiť spočiatku oddelene resp. prispôsobiť nároky a prístup konkrétnemu jedincovi. Nič nie je horšie ako jedna „osvedčená šablóna“ uplatnená na všetkých psov doradu. Ak by sme to mali veľmi zovšeobecniť do 3 skupín, sú psy a teda aj shiby 1) veľmi vzrušivé (reaktívne, ťažko sa sústreďujúce), 2) zdržanlivé, pokojné až flegmaické a 3) psy so vzruchmi a útlmami plus mínus v rovnováhe. Útlm je teda protikladom podráždenia/stimulácie nervovej sústavy. Pre naše zjednodušené vysvetlenie a potreby uvedieme len podstatné informácie – podrobnosti si každý majiteľ psíka môže dohľadať ak cíti, že je to téma, ktorú potrebuje prebádať k pochopeniu reakcií svojho psa podrobnejšie.

Všetky procesy reakcií zvieraťa prebiehajú v kôre mozgu na princípoch podráždenia a útlmu centrálneho nervového systému (CNS). Proces podráždenia sa šíri približne 4 x rýchlejšie ako proces útlmu, preto sú niektoré cviky pre psov náročnejšie – pes sa rýchlejšie a jednoduchšie naučí / vydráždi – napr. pri obrane, štekaní, privolaní, než cviky spojené s útlmom – napr. dlhodobé odloženie. Zjednodušene z toho vyplýva nasledovné, že cvičiť psa a učiť nejaké povely nie je vhodné hocijako, ale je potrebné mať v tom správny systém. Nervová sústava aj psa chráni pred prílišným preťažením, preto ak by sme istý podnet (pri výcviku) opakovali nadmieru než je vhodné, nedosiahli by sme lepšie výsledky, ale naopak – pes by na podnety prestal reagovať a prešiel do fázy útlmu. Preto je príliš dlhé cvičenie (opakovania povelov) nevhodné – môžeme narušiť proces tvorby podmieneného reflexu a pokaziť si učenie. Hovorí sa o tzv. „pretrénovaní“ psa, ktorý prejde do ochranného útlmu. Pes prestane reagovať na povely, pretože sa jeho CNS sústava chráni pred účinkami častých povelov, ktoré už nedokáže spracovať.