Shiba ako plemeno patrí čo sa starostlivosti týka k tým menej náročnejším. Neznamená to, že majiteľ môže pristupovať k starostlivosti laxnejšie alebo nemať vedomosti o psovi ako takom, o jeho fyzionómii a hlavne by mal mať každý psíčkar dostatok znalostí na to, aby vedel rozpoznať určité prejavy a symptómy niektorých typických zdravotných problémov.

Majitelia feniek by mali byť pozorní v čase hárania - aj aj po ňom.

PYOMETRA (HNISAVÝ ZÁPAL MATERNICE)

V súvislosti s háraním je potrebné sa zmieniť aspoň stručne o nebezpečenstve – pyometre. Označujeme ňou nahromadenie väčšieho množstva hnisu v maternici a dochádza k nemu priližne 1 – 2 mesiace po háraní. Môže sa však vyskytnúť aj skôr, dokonca sú známe aj prípady, že nastala počas kotnosti fenky. Názov pochádza z gréckych slov pyon – hnis a metra – maternica. Každý majiteľ fenky by mal byť po skončení hárania pozorný a poznať možné prejavy tohto ochorenia. Nutno povedať, že je/môže byť pre fenku život ohrozujúca.

Z hnisavého obsahu maternice sa endotoxíny vstrebávajú do krvného riečiska a nastáva intoxikácia organizumu, či v horšom prípade celková otrava krvi (sepsa) a smrť zvieraťa.

Na vzniku pyometri majú vplyv 2 faktory – nadmerná hormonálna stimulácia (hormonálna disbalancia) a bakteriálna infekcia. Nadmerná a dlhodobá hladina estrogénu môže byť príčinou prílišného zväčšenia a zmnoženia žliazok vnútornej výstelky maternice. Potom do hry vstupuje hormón progesterón – pokiaľ príde vďaka nemu k nadmernej produkcii vnútromaternicového sekrétu, ktoré nie je maternica (vďaka nadmerne zhrubnutej stene) schopná absorbovať, následkom infekcie bakteriálnou mikroflórou, ktorá sa v maternici normálne vyskytuje, dochádza k vzniku pyometry.

Existujú dve formy pyometri – otvorená (pri otvorenom krčku maternice) a zatvorená (pri zatvorenom krčku maternice). Pri otvorenej forme je príznakom výtok z pošvy. Nahromadený hnis tak môže voľne vytekať, preto ho v prvotnom štádiu ochorenia môže majiteľ ľahšie identifikovať. Pokiaľ je vylúčený sekrét neobvyklej konzistencie alebo zapácha, nečakajte a vyhľadajte ihneď veterinárnu pomoc. Práve cez otvorený krčok maternice sa môže do maternice ľahko dostať bakteriálna infekcia. Výtok môže byť vodnatej, hnedej alebo často smotanovej konzistencie. Fenky Shíb sú však veľké čistotnice, neustále sa olizujú, preto si majiteľ nemusí ani tento príznak všimnúť. Treba však zároveň dodať, že nie každý výtok ihneď znamená pyometru – môže sa jednať napríklad aj o zápal vagíny. Preto je potrebné neodkladne vyhľadať skúseného veterinára.

Pri uzavretej forme je situácia horšia – hnis neodteká a hromadí sa v maternici, dostáva sa do krvného riečiska. Správanie fenky je neštandardné a najneskôr vtedy by mal každý majiteľ spozornieť. Môže byť letargická až apatická, môže mať hnačku a vracať, nadmerne piť i močiť – všetko sú to dôsledky pôsobenia premnožených toxínov v maternici. Prejavy ako malátnosť, vracanie či hnačka bývajú pripisované štandardne gastrointestinálnym problémom, pretože inak v prvotnom štádiu nemusí byť na fenke nič podozrivé. Majiteľ, ktorý sa s tým stretáva po prvý krát, má sotva šancu rozpoznať a rozlíšiť symptómy správne. Fenka nemá hnisavý výtok, preto treba byť k zmenám správania a uvedeným symptómom veľmi pozorný. Existujú však prípady kedy na fenke nie je nič neobvyklé a pyometra neprejavuje žiadne symptómy. Môže sa prejaviť všetky, alebo iba niektoré a bohužiaľ niekedy ani jeden:

- Nadmerné pitie a močenie

- Veľký pocit smädu

- V krvi zvýšené leukocity

- Vracanie

Pyometra môže výnimočne vzniknúť aj po pôrode, ak bolo zadržané lôžko alebo odumretí malého plodu v maternici. A takisto môže vzniknúť aj v situácii pri umelom prerušení gravidity, kedy sú fenke podané estrogény (napr. kvôli nežiaducemu krytiu alebo pre oddialenie nástupu hárania).

Práve preto, že je uzavretá forma pyometri život ohrozujúca, pri spozorovaní týchto príznakov alebo iného neštandardného správania je lepšie navštíviť veterinára. Fenke môže urobiť palpačné vyšetenie (pohmatom), sono (USG), odobrať krv a prejsť si s majiteľom klinický obraz fenky. Najspoľahlivejšou metódou je sonografické vyšetrenie brušnej dutiny. Pyometru môže potvrdiť nález zväčšenej maternice s tekutou výplňou. V prvotnom štádiu rozvoja ochorenia nemusí byť zachytená ani na USG a ani v krvi. Je preto vhodné vyšetrenia v krátkom čase zopakovať a riadiť sa pokynmi veterinára.

Podľa klinického obrazu a výsledkov vyšetrení veterinár volí buď medikamentóznu alebo operatívnu liečbu – chirurgické odstránenie maternice a vaječníkov. Liekmi sa dá fenka „zachrániť“ pred kastráciou iba v počiatočnom štádiu pyometri kedy sú len mierne zvýšené leukocity (podajú sa ATB na 7 dní najčastejšie). V neskorom – život ohrozujúcom – štádiu uzavretej formy pyometri je operatívne odstránenie maternice s vaječníkmi jedinou formou pomoci a ušetrenia života zvieraťa. Medikamentózna liečba v skorších štádiách uvoľní krčok maternice a stimuluje hladké svalstvo maternice opäť k „práci“. Prichádza ku sťahom maternice, ktoré takto napomôžu dostať hnis von z maternice.

Foto 1,2,3: Canva

Ani po skončení hárania nemá teda majiteľ fenky tak úplne kľud – fenku treba sledovať ešte minimálne 1-3 mesiace. Pokiaľ sa dostaví neštandardný výtok, nadmerné pitie a močenie, resp. akékoľvek zmeny správania (majitelia to často opisujú slovami „je taká nejaká divná / smutná“), vrátane nechutenstva, apatie, zvracania, úbytok hmotnosti, hnačka, zväčšené brucho, slabosť panvových končatín, celková slabosť a malátnosť – je potrebné okamžite vyhľadať veterinárnu pomoc a okamžite ju nechať vyšetriť. Pyometra je bohužiaľ recidívna a pokiaľ sa podarila „zachrániť“ maternica s vaječníkmi liekmi počas jedného hárania, je pravdepodobné, že sa pyometra objaví aj pri nasledujúcej ruji. Hormonálna disbalancia (príp. prítomné ovariálne cysty), ktoré majú pyometru nasvedomí, nezmizne a s ďalšou rujou sa zopakujú.

V tomto prípade je jediným (a často život zachraňujúcim - ak na to prídeme včas) riešením kastrácia fenky.

VŠEOBECNE K STAROSTLIVOSTI O SHIBU

Poďme sa pozrieť bližšie na to, čomu by sme sa pri starostlivosti o shibu mali venovať ročne, mesačne, týždenne či denne.

(KAŽDO)ROČNÁ NÁVŠTEVA VETERINÁRA

Ročná preventívna prehliadka a očkovanie je „must have“, to netreba prizvukovať extra. Shiby nie sú v ordináciách obľúbení pacienti – vedia totiž svoj strach z toho, čo sa bude diať, prejaviť dosť hlasito. Obvykle veterinári vravia "Áno, všetky nám tu takto spievajú, ale máme tu aj jednu, ktorá je tichým skvelým pacientom." Cirkusom, vzpieraniu sa, či škriekaniu sa však dá predísť - je potrebné sa nácviku veteriny venovať a psíčatko na to odmalička privykať. Podstatou je, priviesť psa občas k veterinárovi len „cvične“, aby sa mu prihovoril, pohladil a dal prípadne za dobré správanie aj malú odmenu. Niektoré Shiby znášajú „prácu“ veterinára fajn, iné sú hysterické už v čakárni a pritom sa ešte nič nedeje. Zvyknú si dobre pamätať – ak ich vakcína pod kožou minule štípala, spoja si ďalšiu návštevu s týmto zážitkom a budú ho očakávať. Na druhej strane sú však aj výbornými hercami a robia "teátro" aj keď sa nič bolestivé nedeje - toto by psovi prechádzať nemalo, prevenciou je dôsledný nácvik a (aj) cvičné návšetevy ordinácie.

NÁCVIK NÁVŠTEVY VETERINY

Rady o starostlivosti preto dopĺňame aj o dôležité tipy k prístupu ku psovi.

Ako reagovať vhodne ak začne malý "japonec" prejavovať nevôľu či strach? Je veľmi nevhodné hystericky jačiacu Shibu chlácholiť, hladkať, utešovať, milým hlasom jej hovoriť „veď to nič neniiiii, ujo veterinár Ti neublíži“. Ak sa Shibe milým podobným hlasom prihovárate, keď niečo spraví dobre a vyjadrujete jej lásku a sympatie (skúste si porovnať v mysli hlasy, akými sa jej prihovárate, keď ju chválite a keď ju chlácholíte u veterinára), tak ju za neprístojné hysterické alebo agresívne správanie odmeníte. To je nesprávne a nebudúce spraví rovnaký výstup ak nie ešte horší.

Ak sa už pes dostal do vysokého štádia stresu, je náročné ho dostať so stresom „nižšie“ a návštevu veterinára je potrebné absolvovať a dokončiť čo možno najskôr a veterinárovi sa ospravedlniť – určite dostali zabrať jeho ušné bubienky. Ak je pes v strese z neznámeho miesta a nevie čo sa bude diať - jeho reakcia býva zväčša takáto hlasitá. Preto je potrebné na veterinu prichádzať s malým šteniatkom (podľa potreby daného jedinca) aj tak, že mu veterinár nič robiť nebude - dá mu piškótu, pohladí ho, prezrie mu postupne napr. labky, ušká a pod. Náročnosť "úkonov" s jednotlivými návštevami stupňujeme dľa tempa nášho psa, ktoré zvláda v pohode.

Čo sa stane ak psa neprivykáme takto? Môže dostať strach a stres, začne jačať a snaží sa uniknúť. Je to však naša chyba - neprivykali sme ho. Ak ho však privykáme a máme za to, že iba "vymýšľa" a chce s nami manipulovať, riešenie je nasledovné. Treba rozlíšiť či je pes naozaj v strese alebo len robí "teátro". U nováčikov majiteľov je to niekedy ťažké, nemajú toľko skúsenosti. Ak totiž stres u psa vystúpa do hladiny distresu (zlý stres), pes prestáva vnímať, "pretočí sa" nervovo, nevidí nepočuje, nevie sa ovládať a vtedy je ťažké s ním pracovať - nedá sa to. Hladina stresu sa musí dostať do hladiny eustresu nižšie, kedy pes vníma, uvedomuje si čo sa deje a dokáže s nami komunikovať.

Stresovú reakciu treba riešiť ešte kým sú symptómy slabé a pes teda nie je vo veľkom strese. Ak máme za to, že robí trochu "teátro" hoci sa nič nedeje, treba ho zaraziť, skôr sa mu vysmiať „že čo blbne, veď o nič predsa nejde“, prihovárať sa mu kamarátskym, ale pevným hlasom. Jednak by mal pes z nás cítiť istotu, že vieme čo robíme, máme to tam pod kontrolou (môže nám veriť) a rozhodne sa nebojíme ako on (náš „ustráchaný“ hlas), a najmä si neželáme počúvať jeho hystériu, keďže vieme, že sa mu tam nestane nič zlé, pes nám verí (test dôvery) a robíme to pre jeho zdravie a dobro.

Občas treba psa zaraziť a okríknuť ráznejšie, aby pochopil, že jakoty si neželáme počúvať a nie sú naozaj potrebné. A ešte dôležitejšia vec – že mu tieto herecké etudy v ničom nepomôžu a veterinu absolvuje tak či tak. Preto je potrebné nikdy v strese z čakárne, alebo nebodaj ešte horšie – z ordinácie, so psom neodísť - nenechať sa doslova vyvliecť ťahajúcim psom. Vtedy by pes pochopil, že cieleným správaním dostal to čo chcel – odchod "vďaka škriekaniu" z veteriny (bez ošetrenia).

Je možnosť to ísť rozdýchať von, ale či to poslúži veci je veľmi otázne. Skúsiť to môžete, ale ak sa stres pri druhom vstupe do čakárne a ordinácie nezníži, je zbytočné voliť túto taktiku. Shiby sú vynikajúci herci a herečky, dokážu skutočne dobre predstierať hystériu a dávať širokému okoliu najavo, že im ide o život aj keď to skončí iba kvapnutím do očka, alebo jednoduchým zaočkovaním či prezretím nejaké miesta na ich tele. Privykať treba šteniatko odmalička - ideálne denne - nácvikom chytania labiek, prezerania ušiek, očiek, pretáčania na chrbátik, hrabania sa v srsti, chytania mieška, atď... Pravidelným domácim a najmä dôsledným a pokojným nácvikom docielime to, že návšteva veteriny potom naostro bude pohodová a nebudeme stresovať personál a ostatných pacientov.

Foto: Jana Stančíková

Na mnohých miestach zdôrazňujeme dôležitosť socializácie a prípravy – návštevy veteriny nevynímajúc. Zoberte šteniatko k veterinárovi po kompletnom zaočkovaní aj cvične – len tak do čakárne alebo aj ordinácie, nech si ho veterinár pohladká, prezrie, chytí mu labku, pozrie uško a odmení ho maškrtou. Ak si ju pes nevezme, nevadí – je už v takom strese, s ktorým je potrebné pracovať. Chuť si zobrať obľúbenú maškrtu je celkom dobrým indikátorom či sme niečo podcenili alebo zanedbali. Ak si pes maškrtu nevezme (má už privysoký stres), mali by sme ho na danú situáciu či miesto privykať dôslednejšie. Rieši sa to tak, že psovi znížime nárok, aby sa nedostal do príliš veľkého stresu – t.j. ak je v strese v ordinácii, tak s ním niekoľko krát prídeme len tak cvične do čakárne - tam môže za nami prísť takisto veterinár, pohladiť ho a ponúknuť za statočnosť maškrtu.

Aj keby si ju v tomto prípade pes nevzal, je to v poriadku. Zapíše sa mu to do hlavičky ako pozitívny zážitok – pretože s mu tam nič nestalo. Nabudúce príde s menším stresom, pretože bude rovnako očakávať, že sa mu tam nič zlé nestane.

Nároky na psa treba zvyšovať postupne a primerane. A najmä začať v šteňacom veku, kedy sa malá shibička teší úplne zo všetkého, všetko je pre ňu nové a zaujímavé – ide do všetkého ako sa vraví „pohlave“. Časový rozdiel, kedy toto obdobie stihneme využiť alebo je „už neskoro“ a pes si značne všíma prostredie a reaguje strachovo / nedôverčivejšie, môže byť kľudne 1 týždeň či mesiac. Šteňa prechádza jednotlivými vývojovými fázami, nedajú sa povedať s dennou presnosťou, niekedy s týždennou možno - záleží preto v akej fáze vývoja ho práve berieme do ordinácie. Ako 4-mesačný sa bude zvedavo vrhať do ordinácie, ako 5 mesačný začne leštiť podlahu pred dverami do čakárne – a to pri povinnom očkovaní mohol byť úplne v pohode. Venujte ako majitelia šteniatka príprave na veterinárne návštevy čas – prevencia Vám ušetrí veľa nervov a stresov, rovnako tak ošetrujúcemu personálu. Rovnako tak to platí dobre aj na dospelé Shiby ak sú "zlými pacientami", všetko sa dá napraviť vhodným nácvikom aj neskôr.

PRÍPRAVA NA NÁVŠTEVU VETERINÁRA ZAČÍNA DOMA

Nácvik „veteriny“ je nutné robiť teda aj doma – od prvého dňa odkedy sme si šteniatko priniesli domov s ním začať manipulovať a dotýkať sa ho tak, ako to bude robiť približne pán veterinár. Zobrať si ho do rúk, prehmatať mu každú časť telíčka – nielen hladkať, ale napríklad aj rozhrnúť srsť, pozrieť do očiek (predlžovať postupne čas, za ktorý chceme, aby sa šteniatko nehýbalo a vydržalo v nejakej polohe), chytiť labku – prehliadnuť si ju, aj zospodu vankúšiky, pomedzi prsty pozrieť, nacvičovať skracovanie pazúrikov, dotýkať sa semenníkov neskôr, strpieť nehybnosť (na vyberanie kliešťa)... prosto privykať šteniatko na všetky typy dotykov a manipulácie. Zobrať si do rúk niečo pripomínajúce nástroje veterinára, je to vlastne jedno čo – stačí mať v ruke nejaký premet a ním sa postupne a bezpečne dotýkať šteniatka, aby si na to privyklo. Zapojte do toho aj návštevy - cudzích ľudí.

Ak to robí majiteľ od prvého dňa, šanca, že šteniatko absolvuje návštevy u veterinára v pohode a v kľude, je vysoká. Často je Shiba v strese a hysterická len preto, že sa bojí, nevie čo sa deje, nepozná danú situáciu a vyhodnocuje to ako nebezpečie. Naopak – čo pozná (a preto to s ňou doma trénujeme nanečisto), toho sa nebojí – zaradí si to „šuflíka“ buď pozitívneho alebo aspoň neutrálneho a nerieši to. Zostane v pohode – a to je to, čo je pri návšteve veterinára najdôležitejšie, aby mohol urobiť svoju prácu.

Kľudný pes, čo so sebou nechá manipulovať a nebojí sa. Toto všetko máme v rukách my majitelia pravidelným nácvikom odmalička. Nácvik by mal byť pozvoľný, tak aby si ho vlastne šteniatko ani nevšimlo - a samozrejme pravidelný (ideálne denne alebo aspoň ob-deň. S narastajúcou dôverou a rešpektom k nám si šteniatko nechá na sebe „urobiť“ od nás aj veci, ktoré mu možno nie sú extra príjemné alebo sú trochu bolestivé.

ČO AK SA MU TO NEPÁČI?

Aj pri prejavení nevôle by sa nemalo šteniatku podariť zo situácie „ujsť“, pretože tak si zapamätá vzorec, ktorý bude nasledovný: nepáči sa mi niečo / bojím sa toho – začnem štekať / jačať / vzpierať sa / hrýzť / chcieť ujsť preč – vyjde mi to – nabudúce túto stratégiu zopakujem, lebo som bol s ňou úspešný (útekom som sa vyhol danej situácii).

Ako majiteľ rozhodujete za svojho psa, chcete pre neho to najlepšie a ste za neho zodpovedný. Preto by nemal pes určovať čo sa bude robiť a kedy sa bude robiť, a rozhodne by mu nemali „vyjsť“ stratégie, ktorými niečo, čo nechce, sám ukončí (hysterickým jakotom, štekotom, vzpieraním sa, útekom a pod.) Privykajte šteniatko na dôslednú manipuláciu s ním zavčasu, s citom a láskou, ale dôsledne. Odmieňajte ho spočiatku pri tom takými odmenami, o ktoré má najväčší záujem, aby si manipuláciu spojil s niečím vysoko pozitívnym a zaujímavým. My by sme tiež mali byť v pohode, žiadna vystresovaná situácia „ideme Ti niečo robiť pozor“ – všetko by malo prebiehať, ako keby sa nič extra nedialo.

K ročnému preočkovaniu teda patrí aj celková prehliadka psa – aj preto je potrebné privykať Shibu na dotyky cudzích ľudí od malého šteniatka. Majú v prirodzenej povahe rezervovanosť na okamžitý kontakt a dotyk s cudzím človekom, preto čím viac cudzích ľudí sa bude dotýkať a hladiť šteniatko, tým lepšie zvládne návštevy veterinára. Keď má pes problém alebo mu nebodaj pôjde o život, je pokojná a bezproblémová manipulácia s ním na nezaplatenie.

Foto: Viktor Adamov

ČO VŠETKO VYŠETRIŤ

Je dobré spraviť psovi aj odber krvi a moču – prevencia je vždy základ. Môžete tak urobiť aj u mladého psa, odporúčame to však najneskôr pravidelne pri ročnej preventívke u psíkov starších ako 4-5 rokov. Hematologické vyšetrenie dá majiteľovi odpoveď o kvalite a počte bielych a červených krviniek, krvných doštičiek ako i krvných parazitov). Biochémia zjednodušene povedané pomôže odhaliť správnosť fungovania jednotlivých orgánov a stav metabolizmu. Štandardne sa v hematologickom vyšetrení môže sledovať až 16 parametrov, pri biochemickom rozbore krvi až 22. Takisto je možné a vhodné urobiť USG brušnej dutiny, ktorá pomôže odhaliť prítomnosť nádorov alebo zmeny štruktúry orgánov. Práve ochorenia obličiek, srdca, onkologické či endokrinné ochorenia sú najčastejšou príčinou úmrtia psíkov v seniorskom veku. Raz ročne je vhodné nechať urobiť psíkovi aj koprologické vyšetrenie vzorky stolice na prítomnosť parazitov – vzorku prinesieme sami a odovzdáme veterinárovi podľa pokynov.

MESAČNE

Priebežne, aspoň 1x za mesiac je dobré si doma prehliadnuť psa dôkladnejšie – tlamu, či sa mu nerobí zubný kameň, zubné kazy alebo či nemá problém s ďasnami. Ďalej pazúriky, či ich nemá priveľmi dlhé a labky aj odspodu.

Spozornieť treba ak sa pes začne intenzívne alebo škriabať alebo vykusovať. Príčin môže byť samozrejme mnoho, psa si treba všímať a pri zvýšenom škriabaní sa, okusovaní si labiek alebo inej časti tela je vhodné sa vybrať čím skôr k veterinárovi. Ľudia často príznaky na začiatku prehliadajú a pripadá im normálne, že sa pes vykusuje alebo škrabká.

Pár krát za deň je to normálne avšak výrazný nástup tejto aktivity môže byť spojený aj s niektorým z týchto problémov:

° Škriabanie spôsobuje často intenzívne svrbenie, psík si takto uľavuje – jeho pôvodcom môžu byť kožné baktérie, kvasinky, parazity ale aj rôzne druhy alergií

° Okrem škriabania sa a vykusovania sa vedia pridať aj chrasty, hnisavé vriedky, vyrážky, začervenané fľaky, a pod

° Psíka by sme preto mali sledovať, či sa nezačína škriabať a vykusovať intenzívnejšie a takisto mu raz za mesiac alebo ob-mesiac skontrolovať stav srsti a pokožky – poprezerať ho, rozhrnúť srsť a sledovať, či sa na pokožke nenachádza niečo nešťandardné (začervenania, bodky, fľaky, šupinky alebo čokoľvek iné)

° Okrem nadmerného škriabania sa v oblasti uší môže pes potriasať hlavou, signalizovať to môže prítomnosť cudzieho drobného predmetu vo zvukovode ale napríklad aj kliešťa alebo zápal

ŠKRIABANIE SI UŠÍ

Nemôžeme našimi radami nahradiť návštevu veterinára, našou snahou je predostrieť dostatok základných informácií a popisov symptómov, ktoré by mal každý majiteľ psíka poznať, aby sa vedel o svojho psa dobre postarať, nič neprehliadnuť a ani nepodceniť.

So škriabaním ušiek sa stretávame u psíkov vrátane shíb nie práve výnimočne. Aj keď shiby netrpia často na alergie (na niektorú zložiek krmiva alebo pele a trávy), stáva sa to občas. Pes si začne vykusovať labky alebo škriabať v okolí očí a uší.

Je to jeden z príznakov možnej alergie.

UŠNÝ SVRAB

Okrem alergií sa s ušami spájajú často nasledovné problémy – pes si ich škriabe, sú na dotyk citlivé alebo si ho otierajú o zem a je jasné, že má istý diskomfort. Vtedy treba navštíviť veterinára, ten psíka vyšetrí otoskopicky – pozrie mu do uška špeciálnym prístrojom, vyčistí a prípadne zoberie aj vzorku. Aj v uškách sa môžu vyskytnúť baktérie, kvasinky či parazity. V praxi sa možno stretnúť s ušným svrabom, ktorý spôsobuje ušný parazit Otodectes cynotis. Narušuje povrch kože vonkajšieho zvukovodu a ten je tak náchylnejší na vznik sekundárnej infekcie. Ušný svrab na človeka prenosný nie je.

Spoznáme ho tak, že ušný sekrét je tmavý, suchý – má akoby konzistenciu zomletých kávových zŕn.

Veterinár môže vykonať ster z ucha, zhodnotí stav (konzistenciu, farbu, zápach) ušného mazu. Môže ho ofarbiť a zistiť prítomnosť prípadnej kvasinkovej infekcie. Pokiaľ je v uchu prítomná aj kvasinková infekcia, ucho často zapácha typickým nasladlým odórom signalizujúcim prítomnosť kvasiniek.

Zapálené uši často signalizujú iný problém – naplnené análne žľazy.

OSINY

Ak je pes precitlivelý na dotyk uší, alebo si ich nadmerne škriabe, je potrebné zájsť k veterinárovi, nakoľko problémov, ktoré treba identifikovať a vylúčiť je viacero. V jarnom letnom období sa často psom do ucha môže dostať osina, malé kúsky ostrých tráv, ktoré sa tam psovi vedia zapichnúť a dráždia ho.

Je to sezónny problém a taká malá osina (malá ostrá časť Jačmeňa myšieho - Hordeolum murinum) vie narobiť poriadne problémy. Zapichnúť sa môže psovi do labky (medzi prstami), do oka i ucha. Je veľmi ostrá, má tvar šípky a štetinky so „spätný háčikmi“. Osina sa môže dostať až do podkožia, navyše pes si dané miesto vpichu začne často vylizovať a okusovať, organizmus to vníma ako cudzie teleso a môže sa naštartovať proces tvorby hnisavého abscesu.

Osinu býva občas ťažké nájsť a môže sa stať, že ju v mieste vzniku abscesu ani nenájdeme – vie putovať v podkoží. Pri prechádzke vonku ak začne pes krívať alebo je zjavné, že má niečo s labkou, je lepšie ju skontrolovať okamžite než aby sa zapichla hlbšie.

Aj pri škriabaní si okolia oka alebo priamo očka treba spozornieť – psík môže mať osinu aj tam. Pri venčení a naháňaní sa po nepokosenej tráve vie osina poľahky zasiahnuť oko a dostať sa do spojivkového vaku. Hrozí hnisavý zápal a poškodenie rohovky či iných častí oka pokiaľ sa problém s pomocou veterinára nepodarí vyriešiť včas.

Mohli by Vás zaujímať aj tieto témy: