Súľovské skaly

Lokalita: Súľovské vrchy, Žilinský kraj

Akonáhle sme zacítili prvé jarné lúče Slnka, tak sme vytiahli labky z pelechu a vyrazili smer Súľov. Obec je vzdialená 20 km od Považskej Bystrice a nachádza sa už v Žilinskom kraji. Dedinka leží na dne Súľovskej kotliny a je v zovretí rôznych skalných útvarov od veží cez ihly až po skalné brány – spoločne nazývané Súľovské skaly. Ešte pred obcou je parkovisko (platené, nestrážené), kde začína náučný chodník smerom na Súľovský hrad. Priamo v obci je takisto niekoľko miest, ktoré sú spoplatnené, ale my sme sa vybrali trochu viac k lesu a zaparkovali sme pri ceste a šup do hory.

Vyrazili sme po modrej turistickej značke cez lúky a našou prvou zastávkou bola zraková pyramída. Je to umelecké dielo, ktoré znázorňuje svojou konštrukciou zrakový lúč a usmerňuje Vás na sledovanie okolitej prírody. My sme tam boli v sobotu, takže ľudí bolo dosť. Skúste sa tam dostať cez týždeň a užijete si aj pokojnú atmosféru. Pofotili sme fotky, ktoré má už snáď polovica Slovenska. Teda všetci okrem šibnutej shiby Nalindy. Tá mala úplne iné záujmy, ako nejaké fotenie v nejakej pyramíde. Dala si radšej 20 kolečiek okolo pyramídy a robila si zo mňa srandu pri snahe o privolanie. Preto prizvukujem siahodlhý článok „Privolanie“ Janky Martiškovej. Nala má momentálne očividne pubertu a úspešnosť privolania, ktoré sme mali vcelku dobre nacvičené, je teraz premenlivé asi ako počasie v Tatrách. Keď už si dala Nala svoje kardio, tak sme pokračovali na skaly. Po malej občerstvovacej pauze na Roháčskom sedle nás na zelenej a následne červenej značke čakali výhľady na Súľovskú kotlinu spolu so skalami. Ak máte dosť času, tak určite si dajte odbočku na Šarkaniu dieru po žltej a späť. My sme ju preskočili.

Túra je tak trochu ako hrebeňovka, chvíľu hore a chvíľu zas dole, ale nič náročné. Občas sa zjaví nejaká príležitosť vyšliapať si pár metrov navyše na skalu a pokochať sa. Vždy je takáto vyhliadka označená pri chodníku trojuholníčkom príslušnej farby turistickej značky. Tá najkrajšia je Štefánikova vyhliadka, ale odporúčam dopredu si pozrieť, kde približne sa nachádza. My sme z nej mali výhľad na zasnežené vrcholy Veľkej Fatry.

Naším posledným bodom záujmu bol Súľovský hrad. Kým sa naňho vyštveráte, tak to dá zabrať. Strmý svah a zopár rebríkov. So shibou to v pohode zvládnete. Nala má v krvi asi aj nejakého kamzíka, lebo radšej akoby išla po chodníku, tak ma predbiehala po skale. Tí zdatnejší (a štíhlejší) sa môžete vydať na rozhľadnú vežu, ktorá je najvyšší bod hradu. Cesta na vežu vedie malou dierou vo vysokých hradbách. Túto cestu už Nala oželela a počkala ma dole. Z hradu sa dá isť ďalej po zelenej a dostanete sa na parkovisko, ktoré som spomínal na začiatku. My sme sa vrátili späť na červenú značku a pokračovali späť do dediny. Cestu lemoval aj náučný chodník, z ktorého sme sa dozvedeli, že tu rastú rôzne endemické rastliny či chránené dreviny. Čo ma najviac prekvapilo bolo, že je tu aj výskyt Rysa ostrovida.

Po 5 hodinách ležérneho tempa a neustáleho zastavovania sa na vyhliadkach, sme sa vrátili späť k autu a pobrali sa na dog friendly ubytovanie pri Kostoleckej tiesňave v obci Kostolec neďaleko Manínskej tiesňavy. O tom napíšem zvlášť v ďalšom článku.