V piatok podvečer kamarát píše: „Čo tak zajtra vybehnúť na Osnicu
a potom uvidíme?“ Tak sme v sobotu ráno nasadli do vanu a išli
smer Malá Fatra. Bežný prístup na tento menej známy malofatranský vrchol je
z obce Párnica po modrej turistickej značke alebo zo strediska Lučivná po
žltej. My sme si za náš východiskový bod vybrali obec Biela.
Z cesty 583 medzi Zázrivou a Párnicou odbočíte do na vedľajšiu cestu
a malou dolinkou sa dostanete do iného sveta. Ticho, kľud a nádherná
príroda. Dokonca ani miestne obyvateľstvo som nevidel. Zaparkovali sme
v obci pri zelenej značke a ďalej sme po nej pokračovali vlastnými
silami. Tým, že je to zabudnutý kus zeme, tak celú cestu až po Medziholie sme
nestretli žiadneho človeka. Na Medziholí samozrejme plnka, keďže je to
križovatka odkiaľ sa pokračuje buď na Veľký Rozsutec alebo smer Stoh, Poludňový
Grúň a Vrátna dolina.
My sme sa držali nášho hesla dňa a pokračovali sme po menej
frekventovanej modrej značke smerom k Osnici. Dostali sme sa na Sedlo
Osnice a pred nami strmá lúka a na jej konci vstup do lesa. Opäť nikto
nikde a po vyšplhaní sa na kvázi hrebeň, vás čaká trávnatý vrch Osnice.
Nie je ničím špeciálna okrem toho, že si môžete nerušene užívať ticho prírody.
Napriek tomu, že s jej výškou 1363 m.n.m. nepatrí medzi najvyššie vrchy
Malej Fatry, ponúka krásne výhľady na okolité vrchy ako už spomínaný Veľky
Rozsutec a Stoh, ale aj taký Šíp alebo Veľký Choč a za ním
rozprestierajúcu sa Podtatranskú kotlinu spolu s Vysokými a Nízkymi
Tatrami. Celkovo túra ponúka krásne výhľady a krásne prostredie lesa
striedajúce sa s fatranskými lúkami. Takže za mňa palec hore. Po hodinovom
nasávaní energie sme sa pobrali späť po rovnakej trase. Teoreticky si môžete
vymyslieť okruh Párnica-Osnica-Lučivná-Párnica.
Po túre sme sa zastavili v Terchovej na dobrú večeru
v minipivovare Vŕšky. Spláchli sme ju skvelým pivkom a ešte si
nabalili pár fľašiek so sebou, keďže sme mali v pláne prespať v kempe
Belá – Nižné Kamence a opiecť si večer pri ohníku nejaké dobroty. Ďalší
deň nás čakali Súľovské vrchy, ale vtedy sme ešte nevedeli, kam nás povedú naše
rozhodnutia.
Volám sa Viktor, pochádzam z Bratislavy a pracujem ako projektant. Milujem prírodu, cestujem a popritom rád fotím. O japonské plemená som sa začal zaujímať niekoľko rokov dozadu a nadchla ma ich povaha - typická japonská samostatnosť, nezávislosť ale zároveň oddanosť a vernosť. Po zodpovednej príprave som si zaobstaral moju líšku - Nalu z CHS Wakizashi of Tianito. Najlepšie rozhodnutie v živote! Spolu sa potulujeme Slovenskom, ale už sme spoločne stihli nazrieť aj za hranice.
Sledujte nás aj na INSTAGRAME a zoberte svoju shibu s nami na POTULKY S LABKAMI.