(ne)Recenzia semináru:

Ako si NEuvariť psa
Mgr. Nina Koleničová

Tento seminár sa konal tretiu májovú nedeľu, pričom celý máj bol pomerne chladný. Miestami sme sa smiali, že cenu za najlepšie stvárnenie októbra získava máj ; )) Kto by vtedy pomyslel na "uvarenie" si psa, keď ho ozjabalo všetko v jarnej bunde a teplomer ukazoval 6 - 7 stupňov a na horách napadol znova sneh?!

Pravda je taká, že uvariť si psa je pomerne ľahké a to nemusia byť vonku ani 30-tky. Mňa ako začínajúcu psíčkarku o tom presvedčila vlastná skúsenosť. Našaa fenka mohla mať vtedy tak 5 mesiacov, bol veľmi teplý víkendový deň, šli sme niekam na výlet mimo miesta bydliska. Paradoxne sa to nestalo tak, ako si to väčšina ľudí predstavuje - neostala zatvorená v aute, nebežala pri bicykli, neboli sme hodiny na priamom slnku - napriek tomu sa prehriala a čo bolo horšie, odmietala piť.

Že sa nechce veľmi napiť z cudzej misky doteraz, kým nevysychá od smädu je jedna vec - nechcela sa však napiť ani z jazera (čo inak pije doteraz stále veľmi rada), pri ktorom sme sa prechádzali. Nechcela sa napiť celý deň - počas výletu sme skúšali, aby sa napila zo svojej misky (ktorú sme tam mali), z ruky i z jazera - ale všetko neúspešne. Výlet sme teda stopli, sadli sme si do bufetu do chládku, lebo už začala byť taká trochu "divná", samozrejme že dosť dychčala. Šli sme teda pomerne krátku cestu domov a čakali čo bude, nechcela však piť ani doma - v čo sme pôvodne dúfali. Podvečer sme sa teda rozhodli ísť k veterinárovi - koľko dlho pes vydrží nepiť, aby sa mu nič nestalo, sme bohužiaľ v ten moment nevedeli presne identifikovať.

Takisto jej mohlo byť niečo, čo sme prehliadli alebo nevedeli rozoznať iný zdravotný problém. Veterinárka jej pichla "vodu" pod kožu, mala také nákupné podkožné vačky, ktoré pri chôdzi vyzerali trochu smiešne - aspoň to trochu dvihlo mierne ponurú náladu u nás doma. Do smiechu nám teda ale veľmi nebolo, lebo sme sa nedopátrali odpovede, prečo nechcela piť celý deň, hoci bolo teplo.

Ráno prinieslo nový deň, fenka sa napila a všetko bolo v poriadku. Najneskôr v ten moment nám bolo jasné, že sme možno nevedeli včas identifikovať prvé známky prehriatia psa - pretože šteniatka a staršie psy to s termoreguláciou majú náročnejšie než bežné zdravé dospelé psy. Medzitým si človek radšej "rýchlo doberie zameškané" a som rada, že som narazila na špecializovaný seminár na túto tému.

Napriek tomu, že človek uvíta každú ďalšiu dôležitú informáciu o tom, ako si "zasanovať" alebo rovno neuvariť psa, mi nebolo zrejmé, o čom budeme hovoriť plánované 2 hodiny. Zdalo sa mi, že nebude veľmi o čom hovoriť tak dlho, ale bola som zvedavá. U Niny som absolvovala už jeden iný kurz a vedela som, že hovorí stručne, k veci, bez omáčok a najmä: že je odborník, ktorý tomu rozumie a ktorého treba počúvať. Princípy o "neuvarení si psa" mi boli jasné, ale už po prvých 15 minútach som pochopila, že sa dozviem veľa nových a dôležitých vecí.

Lektorka teda začala hneď tým, čo by mal vedieť každý majiteľ psa: spôsob termoregulácie je u psov iný ako u ľudí a už dávno by bolo fajn, keby som poznala tepovú frekvenciu u svojho psíka v kľudovom režime. Ak ju nepoznáme, je to náročnejšie určiť, či je tepová frekvencia zvýšená a pes sa pokúša ochladiť, resp. ako je "to veľmi zlé" s ním v daný moment.

Spôsoby ochladzovania som už tak presne z rukáva vysúkať nevedela - áno, odparovaním cez sliny, vydychavaním tepla cez tlamu - ale medzery nastali pri podrobnejšom skúmaní spôsobu ochladzovania cez obehový systém. Čo som si zdupľovala bola informácia, že strata tepla cez potné žľazy je u psa neefektívna.

Podstatné na celej veci je nielen to, ako reagovať, keď sa pes prehreje, ale dokázať tomu predísť a rozpoznať najmä PRVÉ príznaky prehriatia. Vymenovať som si v duchu našupu vedela len niečo cez polovicu dôležitých signálov prehriatia : (( Hneď ma u shíb napadol ich povestný úsmev od ucha k uchu - neznalí prvomajitelia si ho v niektorých situáciách mýlia so situáciou, keď je pes v strese alebo naopak, keď sa snaží vydýchať teplo. Aj "zošikmené oči" ako jeden z praktických príznakov prehriatia psa, kedy už treba ísť k veterinárovi, sú pre naše plemeno trochu zavádzajúce - šikmé ich majú tak trošku od prírody ; ))

Kde ako majitelia možno zaostávame je práve fakt, že si myslíme, že prehriať si psa vieme len vtedy, keď sú vonku 30-tky. No - pravda je taká, že takéto teploty k tomu netreba a dá sa to dosiahnuť aj pri nižších. Stačí si nezavodniť poriadne psa pred nejakou dlhšou vychádzkou, dlhší pobyt na priamom slnku spojený s fyzickou aktivitou, u šteniatok či starších psíkov stačí aj krajšia doba a problém je na svete. Čo je dobré vedieť a prečo bol tento seminár dôležitý, bolo ujasniť si, ako si správne zachladiť psa, ak už sme to trochu chtiac či nechtiac prepískli. Nie vždy je veterinár po ruke a nie vždy treba k veterinárovi hneď utekať - podstatné je poznať správny postup.

Slovo postup treba 2x podčiarknuť, psa totiž treba chladiť POSTUPNE - je to o postupnosti krokov. Áno, prehodiť na neho mokrý uterák je naozaj (veľká) blbosť a skôr mu ním doprajeme teplú saunu než požadovanú úľavu. Veľké svalové partie je takisto zbytočné a nevhodné chladiť.

Hodiť psa do vody či začať ho polievať studenou vodou je takisto tabu, ak mu nechceme privodiť horší problém než má. Pokiaľ so psom športujete alebo chodíte na náročnejšie túry, je dobré vysúkať z rukáva aj v stresovej situácii postup efektívneho postupného chladenia psa po (v) záťaži. Lektorka nám v stručnosti predstavila aj tzv. COOL DOWN systém, ktorý inak podrobne preberá na seminári pre prípravu psíkov do záťaže, čiže pre športy rôzneho druhu.

V druhej časti sme si prebrali riziká spomínaného "šokového chladenia", kedy si uzatvorením tepla vnútri psa pri zachovaní vysokej tepovej frekvencie môžeme psa naozaj uvariť a hrozí mu tak kolaps obehového systému.

Prevencia bola tiež zaujímavá, je toho vcelku dosť, čo môžeme urobiť preto, aby sme my našim konaním nespôsobili psovi problém. Treba si jasne povedať, pes sa nikdy neuvarí sám - to my ho niekam berieme, niečo s ním robíme a vystavujeme ho okolitým vplyvom, je to vždy naša zodpovednosť. Za zmienku stojí z množstva užitočných tipov aj ten - nenechať si pri preprave psa vzadu v kufri auta pražiť na sklo. Je vhodné si zabezpečiť počas dlhšej jazdy tieniacu fóliu alebo nejaký obdobný mechanizmus, pretože často x klimatizácia nedosiahne účinkom až do kufra, kde je psík a takto ak sa opiera slnko na sklo, môže prísť k jeho prehriatiu relatívne rýchlo aj keď my máme pocit, že je nám z klímy príjemne chladivo.

Dozvedela som sa tiež, v čom sú prednosti vetrania cez otvorené okienka voči klimatizácii. Veľmi ma zaujala aj časť ohľadne pitného režimu - poviem rovno, naša fenka je doteraz veľmi nedobrý "píč". Dostať do psa vodu je niekedy náročnejšie ako sa zdá - deje sa tak vždy, keď niekam ideme. Či je to výstava alebo hocijaký menší či väčší výlet alebo jej pobyt v psej škôlke. Viem, že tam pije vždy o niečo horšie, lebo keď príde domov, lôcha vodu opakovane ako o život. Od personálu viem, že pije - sledujú ju, avšak pije menej ako doma. Viete koľko by mal váš psík vypiť? Koľko bežne a koľko v záťaži? A ako do neho dostať vodu pred výkonom ak sa nechce napiť sám? Aj na toto sme dostali dobré tipy.

Vždy som si totiž myslela, že je dobré dať psovi vodu počas alebo až po záťaži ak sa bavíme napríklad o 2-3 hodinovej túre či inom športe. Lektorka ma vyviedla z omylu - je vhodnejšie si správne zavodniť psa už pred výkonom. Počas aktivít sa totiž potrebuje ochladzovať a slinením / dychčaním vodu stráca. Takisto je pri rôznych aktivitách dôležitá informácia, že zvýšená potreba vody nastáva aj kvôli (zvýšenej) tvorbe moču, ktorý odvádza splodiny metabolizmu (vrátane kyseliny mliečnej).

Na taktomto seminári sa dozviete:

° ako si psa neprehriať aj keď je vonku napríklad len 23 stupňov
° ako sa správne pes postupne chladí a čo je správny COOL DOWN systém po záťaži
° ako rozpoznať prvé príznaky prehriatia a čo robiť než sa situácia zhorší
° ako si zavodniť psa pred záťažou a kedy tak správne urobiť
° ako dostať do psa vodu, keď sa napiť sám nechce a chystáme sa na nejaký výkon či dlhšiu cestu - a zároveň ako si psa neprevodniť ak je náruživý "píč", pretože ani to nie je dobré

Majiteľov shíb a ostatných plemien s podsadou bude zaujímať tá časť semináru, v ktorej sa preberá, ako vplýva stav srsti na schopnosť ochladzovať sa (odvádzať teplo cez povrch tela) a ktoré z ponúkaných pomôcok na trhu sú vhodné a efektívne na pomoc pri chladení. Ide leto (už asi naozaj) a takéto pomôcky je dobre mať pri sebe, lebo keď ich bude treba - zháňať ich bude v daný moment možno trochu neskoro.

Seminár vám všetkými labkami odporúčam aj keď máte pocit, že v tom máte zhruba jasno. Išli sme v celku svižnom tempe so samými zaujímavými a novými informáciami a vyše 2 hodiny ubehli ako voda. Ak sa vyskytne vo vašom okolí podobný seminár, neváhajte sa ho zúčastniť. Ak budete sledovať stránku Mgr. Niny Koleničovej DOGfit, dozviete sa o termínoch seminárov, ktoré poriada ona - tému "Ako si (ne)prehriať psa" plánuje zopakovať.

(ne)Recenzia knihy:

Štekanie – zvuk psej reči

Turid Rugaas

V rukách máme presne ten typ knihy, pri ktorej po pár riadkoch si človek povie „tak od tejto musím prečítať všetko“. Turid Rugaas je nórskou kynologičkou a autorkou mnohých publikácií – áno, aj tej malej knižky, ktorú ste si chceli prečítať možno už dávno: Konejšivé signály.

Kniha „Štekanie – zvuk psej reči“ je podobne rozmerovo malou knihou, kedy má človek ale zároveň pred čítaním pocit, či je to tak jednoduché a nekomplikované, že na túto „tému“ stačí pár strán – a oplatí sa to vlastne riešiť a čítať? No a zároveň, ak zvíťazí zvedavosť, tak sa človek raduje, že ešte nevymreli ľudia, ktorí vedia vysvetliť pointu bez dlhých omáčok, lebo doba je dnes rýchla a človek je rád za stručné a jasné vysvetlenia – ak sú možné. Kniha je tak do kabelky, alebo pre pánov: do dvoch dlaní ; )) a má menej ako 100 strán. V roku 2010 vystúpila autorka aj v Čechách, vedie stále napriek vyššiemu veku ročne desiatky seminárov a prednášok, je zakladateľkou vlastnej kynologickej školy a je to skutočne niekto, od ktorého si chce človek prečítať viac – slovom: múdry a skúsený človek.

Je to kynologyčka, ktorý psom rozumie tým spôsobom, že máte pocit, že sa vo finále so psom dá dohodnúť v úplne v kľude, často až tichosti a máte pocit, že chcete počúvať aj pauzy medzi slovami, lebo tomu skutočne rozumie.

U shíb je to také zvláštne, štekanie a zvukové prejavy spôsobujú problémy zriedka – sú to v tomto smere skôr „tiché“ zvieratá. O niektorých shibách by človek ani nevedel, že sú – ak by sa to meralo podľa frekvencie štekania. Častejšie sa prejavujú skôr inými zvukmi – typickým shibým mňaukotom, jakotom, kvílením, škriekaním... no proste všetko možné iné než klasické „haf-haf-baf-baf“. Samotná kniha však nie je iba o „štekaní“, ale o všetkých zvukových prejavoch. Málokedy je situácia u shíb so štekaním natoľko problematická, že by ju nejak majitelia mali záujem riešiť – čo zaujímavé teda môže kniha priniesť shibiemu majiteľovi?

Naši neštekajú často, avšak nie vždy sa nám musí podariť správne identifikovať, čo chce pes povedať. Kniha je takým dobrým vreckovým slovníkom, kde sa oplatí začať lúštiť tajomstvá psej reči. Hneď po prvej kapitole, že ich bude pomerne dosť.

Autorka sa venuje všetkým typom zvukových prejavov a druhom štekania:

Naučenému

Štekaniu zo vzrušenia

Obrannému, strážiacemu, varovnému

Strachovému

Štekaniu z frustrácie

Štekanie ako následok očakávania

Knižka je výborným návodom ako si nepomýliť to, čo sa nám pes snaží povedať, ak sa na to pozeráme očami a komunikačnými interpretáciami človeka.

Reč tela a zvuky sú súčasťou psej komunikácie s okolitým svetom a trestať ich za (samotné) štekanie bez pochopenia príčiny je nesprávne. Väčšine psíčkarov sú známe jednotlivé typy zvukov, ktoré psy používajú v jednotlivých situáciách a teda si ich vedia pomerne ľahko spojiť / vysvetliť.

Komplikovanejšia situácia nastáva ak zvukový prejav kombinuje viaceré posolstvá / emócie alebo ak majiteľ neinterpretuje štekot správne resp. reaguje na neho nesprávne. Problém v podstate môže vzniknúť nie pre samotnú príčinu štekania a štekanie samotné, ale pre našu reakciu na štekot psa. Pes môže byť zároveň veľmi vzrušený, zvedavý a zároveň neistý / má strach. Psy často začnú (hlasito) štekať (alebo sa inak zvukovo prejavovať) ak ich dlho nikto nepočúva, alebo jeho predošlým komunikačným signálom nerozumie či ich ignoruje. Hlavný odkaz knihy je „Musíme sa naučiť poslouchat/počúvať.“ V tomto momente je vtipný fakt, že slovo „počúvať/poslouchat“ má hneď 2 významy: 1) načúvať a 2) urobiť tak ako je nám hovorené : ))

Štekanie ako následok očakávania

Toto poznajú asi všetci majitelia shíb – radosť lištice po našom príchode domov, radosť a vzrušenie z návštevy, hocikedy inokedy keď má pes veľkú radosť, je vzrušený, plný očakávanie, často pred venčením alebo do psieho parku. Potrestať psa za toto štekanie – okrikovať ho, aby prestal a pod. – nie je namieste. Kniha poradí čo robiť v situácii, že pes je príliš rozrušený a jeho radosť/vzrušenie sprevádza často skákanie, kúsanie do vodítka / oblečenia, je neovládateľný, chce bojovať o vodítko, napáda iných psov, nedokáže kvôli hladine stresu zostať v kľude...

Štekanie pri stretnutí s inými psami

Stalo sa to mnohým majiteľom shibky, pri prechádzaní okolo iného psa / psov začne náš alebo ich pes štekať. Ak náš – môže to byť pre ľudské ucho „hrozivo“ znejúci zvuk. Tí, ktorí shibiu škálu zvukov nepoznajú, ťažko občas chápu, že sa nejedná o reakciu agresívneho psa. Pes, ktorý šteká nie je automaticky agresívny. Štekanie nerovná sa agresia.

Často zvyknú shiby (i iné psy) štekať 2 dôvodov – oba dôvody autorka vysvetľuje: pes nie je socializovaný a nestretáva(l) sa s inými psami – alebo - pes sa stretáva často s inými psami, hráva sa. V oboch prípadoch začne pes štekať z dôvodu, že sa dostane do rozrušenia už len pri pohľade na druhého psa: v očakávaní hry alebo z neistoty z kontaktu / neschopnosti komunikovať s inými psami, lebo sa to včas/správne nenaučili. Mnohí poznáme autorkinu dobrú radu aj z bežného života: „psy by sa mali spolu hrať dovtedy, dokiaľ sa nevzrušia natoľko, aby sa nepobili“ – je to dobrá rada aj pre majiteľov shíb, ktoré sú mladé, ľahko vzrušivé, veľmi energické, s tendenciou skúšať u iných psov akou silou na nich môžu ísť a čo všetko si môžu dovoliť. Nie všetky shiby sú také, ale majiteľ takejto môže využiť dlhé vodítko (stopovačku) a hru neustále kontrolovať a „supervízorovať“, tento typ shiby to viac než potrebuje.

Na príkladoch vysvetľuje, prečo je nutné psa v šteňacom a mladom veku vystavovať rôznym sociálnymi situáciám – aj pes sa musí stať „spoločenským“, aby sa vyhol zbytočnému (nadmernému) vzrušeniu. Psy si však toho hovoria pri prvom kontakte omnoho viac a nie je v silách laika to na prvý krát dobre prečítať. Podobný typ štekania (zvukového prejavu) môže naša shiba použiť v rôznych situáciách, preto nemusí ísť z jej strany o rovnakú informáciu.

Ako rozpoznať varovné štekanie od štekania zo strachu? Varovanie je signál pre blížiace sa nebezpečenstvo – pes obvykle štekne raz a krátko „haf“: utečte, blíži sa nepriateľ! Problém nastáva, ak majiteľ takýto varovný signál ignoruje, psa za to potrestá, alebo mu za to nadáva / vraví „prestaň, čuš, buď ticho, aha veď to je dobrý psík, neštekaj veď to sú malé deti...“ Pes sa stane vystresovaný, frustrovaný, nekľudný a začne často štekať viac „aby ho začali počúvať“.

V situácii kedy má pes strach obvykle zašteká dlhšie „haf haf haf haf haf...“, šteká v dlhších / dlhých sériách. Strach je prirodzená reakcia a trestať psa za štekanie je krajne nevhodné pretože sa môže stať ešte bojácnejším. Trestaním nemusí byť len bitka – a strach nemusí byť len o život. Autorka popisuje viaceré stupne strachu: neistota ( s ktorou si poradí obvykle sám), mierny strach (kedy nedokáže preskúmať okolie sám), strach kedy pes prejavuje už konejšivé signály, so snahou utiecť z danej situácie, strach levelu kedy sa chce pes brániť, šteká, vrčí a „chňape“ okolo seba, až po panický – hysterický strach kedy pes kusne do toho, čo je najbližšie – hoc je to majiteľova noha. Okrem zdrojov týchto typov strachu sú ponúkané čitateľom aj možnosti riešení vrátane správnej identifikácie zdrojov strachu.

Pri kontakte vonku s inými psami nastáva situácia, kedy pri prechádzaní okolo iného psa začne shiba štekať (príčiny štekania môžu byť rôzne). Problém nastáva vtedy, ak my ako majitelia začneme riešiť „štekanie“ s ohľadom na reakciu druhého majiteľa psa – ak on vyhŕkne „Chyťte si toho psa! Držte si ho ďalej! Ach agresívna shiba zasa! „ alebo nám to len povie pohľadom. Ak zareagujeme nevhodne, môžeme toho na vlastnom psovi a vzťahu s ním pokaziť celkom dosť. Že majitelia iných psov nevedia čítať komunikáciu alebo typy komunikačných prejavov psov (rôznych plemenien) je jedna vec, avšak naša schopnosť dobre prečítať komunikačné signály svojho psa (a cudzích tiež) je dôležitá preto, aby sme si našimi nevhodnými reakciami vo finálne nepokazili psa. Naša nesprávna reakcia (trest, odmena poskytnutá v nesprávny moment, neznalosť toho, že odmenou pre psa je naša pozornosť hoc len pohľad alebo aj vytrestanie a pod.) na shibkino štekanie sa nám môže vypomstiť.

Častým „problémom“ je vyštekávanie spoza plota, ak pes žije na dvore alebo u psov bytových vyštekovanie vždy keď ide výťah alebo nikto po schodoch, alebo akýkoľvek iný zvuk či podnet, ktorý psa „rozošteká“. Tento problém u shíb nie je častý, ale vyskytuje sa. Rozličný pohľad môžu mať samotní majitelia – aká frekvencia štekotu je pre nich ešte v pohode a aká už obťažujúca. Iný názor môžu mať susedia : )) Na všetky tieto situácie ponúka pohľad i riešenie autorka v tejto knihe. A záverom – mimo knihu – prečo sú psy žijúce na dvore za plotom vo vyštekávaní okoloidúcich také húževnaté (a z ľudského pohľadu až otravné)? Na ich správaní nie je nič zvláštne, iba opakujú úspešnú stratégiu. Štekotom sa im „podarilo dostať dotyčného človeka preč“ – takto to funguje v psej hlavičke a preto vždy vyštekajú každého okoloidúceho a ten „po ich zaštekaní odíde“. Jednoduché nie? Viac jednoduchých i tých zložitejších súvislostí nájdete v knihe Štekanie – zvuk psej reči.